Nokturno.net / tvorba / dílko

Chapter VII: Ponúknuté...

Aslag sedel s Torstenom vo svojej kováčskej dielni. Dnes však nepotreboval jeho pomoc, dnes s ním chcel hovoriť. Medzi štyrmi očami. Chcel si so svojím synom pohovoriť o tej hroznej hlúposti, ktorú urobil. O jeho prihlásení do najbližšieho nithogu...
„Prosil som ťa, aby si to nerobil... Pri bohoch, ešte nie... A vôbec, veď ty nepotrebuješ bojovať v nithogu! K čomu to??“
„ Nithogy sú najprestížnejšie turnaje otec! Ty sám si ich mnoho vyhral ! Prečo mi to teraz zakazuješ?“
„Lebo riskuješ svoj život! Riskuješ zbytočne!“
„Otče, ty si kedysi tiež riskoval! A vydobyl si si tak slávu. Praješ si, aby som odstúpil? Ale ja nechcem!“
Aslag rezignovane sklonil hlavu a oči sa mu vlhko zaleskli. Bol bezmocný.
„Nie, ty nechceš odstúpiť a aj keby si chcel...Nemôžem ti to dovoliť si Thurisar a Thurisarania nie sú zbabelci...Zbabelcov bohovia zatracujú...“
„Potom si pýtam tvoje požehnanie pred bojom...“
Asalg mlčal. Vedel, že Torsten by sa z turnaja mal odhlásiť. Videl mená v pavúku – neboli to lepší bojovníci ako Torsten, ale skúsenejší, trpezlivejší...No nemohol zo syna urobiť zbabelca. Torsten sa mohol z turnaja odhlásiť v prípade, že by mu to prikázal osud... A Aslag sa modlil, aby mu normy tento osud zoslali...Nie vždy ho bohovia vyslyšali a často ho zrazili na kolená, ale teraz mu urobili po vôli. Torsten nemal zomrieť v turnaji. Jeho rozhodnutie mala zmeniť vysoká postava v sivom plášti kráčajúca k Aslagovej dielni...

Forsettiho viečka sa nebadatežne pohli. Prebúdzal sa. Slnko mu z dokorán roztvoreného okna svietilo priamo do tváre. Túto noc nespal vežmi pokojne. Dlho do noci sedel s pohárom vína na posteli a pozoroval mesiac...Chladný a vzdialený. Zahmýril sa a otočil sa slnku chrbtom...Poloprebudený zacítil vôňu ranného vánku presýteného sožou vanúceho od mora. A ešte niečo. Niečo vežmi povedomé. Otvoril oči. Bola to vôňa citronelky a divej ruže...Tá ho prebrala úplne...Poznal ju, ale bolo to tak dávno. Nie to nemohlo byť naozaj. Prevalil sa na chrbát a prehrabol si rukou vlasy. Prinútil sa posadiť na posteli...A vtedy ju opäť zbadal. Bolo to naozaj. Sedela na jedinej stoličke v miestnosti a pozorovala ho z kúta. Odetá do silného lesknúceho sa kabátika, so zlatými vlasmi žiarila vo svetle nadchádzajúceho dňa. Na tvári jej pohrával mierny a vežmi chladný úsmev a jej prst vežmi jemne hladil kohútil žahkej kuše, ktorou na neho mierila. Bola to jeho Nys – jeho svetlo nádeje, teraz však chladné ako polárna žiara. Vedel, že za ním príde, ale netušil kedy a prečo. Možno ho prišla zabiť a bolo by to jej sväté právo. Nie neprišla. Aedram mu predsa povedala, že mu prednesie žiadosť, ktorú ma prijať za nich oboch! Pozoroval ju, ten nádherný výjav – slnečnú ilúziu – a čakal...Trvalo hodných pár chvíž, kým prekonala panujúce ticho:
„Dobré ráno Forsetti.“
„Sedíš tu už dlho, však?“
„Áno.“
prst na kohútiku sa jemne zachvel.
„Ak ma chceš zabiť, tak to urob. Máš na to právo, Nys...Ale prišla si predsa pre niečo iné.“
Prižmúrila oči. Ako to mohol vedieť? Sklonila kušu. Vedel to.
„Ako si na to prišiel?“
„A je to pre teba také podstatné?“
Zavrtela hlavou – nebolo. Vlastne jej bolo jedno odkiaž to vedel. Podstatné bolo, čo vedel...
„Tak prečo som prišla jasnozrivý Forsetti? Alebo ťa má volať Neord? Za krádež mena môjho brata, by si si ten šíp do krku zaslúžil...“
Mierne sklonil hlavu, zasiahnutý bičom dávnej spomienky na svojho priateža. Zabil ho, bol vtedy opitý ako prasa – aspoň si to myslel, lebo si na to nespomínal...Áno, zabil ho a zato si pohŕdanie zaslúžil, ale jeho meno neukradol...
„Mýliš sa Nys. Meno tvojho brata som si zvolil na jeho počesť, ako upomienku toho, že by som sa za ním mal ponáhžať. Tvoj brat mi bol blízky, bol pre mňa vežmi dôležitý...“
„A preto ešte žiješ? Keď ti bol taký blízky, už si mal byť dávno s ním! Mal si byť už dávno mŕtvy!“
Trpko sa usmial. Čo iné od nej mohol čakať? Súcit? Nie, Forsetti nebol prekvapený, čakal presne toto...
„Áno, mal by som byť už dávno mŕtvy. Nie som...Keby som bol, tak by si mi sem dnes neprišla dať tú zvláštnu ponuku...Čakám Nys, čo ponúkaš?“
„Smrť.“
„Tak prečo si dopekla sklonila tú kušu? Nedokážeš ma snáď zabiť? žutuješ ma? Cítiš ku mne ešte niečo?“
Jej oči sa zaleskli. Opäť svoju kušu pozdvihla k výstrelu. A opäť ruku nechala klesnúť...
„Splatíš mi dlh, to áno...Ale nie takto Forsetti. Nie takto. Ponúkam ti smrť. V boji. Na výprave. Dobre vieš, že to nemôžeš odmietnuť.“
„Nie, nemôžem, ale mám jednu podmienku...“
Prekvapilo ho aká ostala kžudná. Vedel vežmi dobre, že nie je v pozícii dávať jej akékožvek podmienky...
„Počúvam.“
Na chvížu sa zarazil. Bola iná ako kedysi. Chladná, necitlivá...Napriek tomu k nej cítil všetko to, čo pred rokmi,
„Chcem, aby s nami šla jedna moja priatežka...A asi by si sa mala pomodliť ku všetkým svojim svetlým bohom - ona je baen.“
„Vidím, že si klesol hlboko Forsetti...Kúpil si si v Rhodire otrokyňu s cejchom na čele? A teraz ju chceš so sebou vláčiť ako konkubínu? Hnusíš sa mi! A svoje predsudky voči rase baen som už dávno stratila, koniec - koncov, obe sme deti Sithé...“
„ Hnusím sa ti, no dobre teda. Ja viem, že už dávno nie som ten Forsetti, akým som býval. Klesol som medzi ‘zberbu’, ale medzi tou zberbou som našiel priatežov a slobodu. Baenanka je moja priatežka a mimochodom, Nys, je slobodná ako ja alebo ty.“
Zatvárila s vežmi prekvapene, vežmi si to vychutnal...
„Slobodná baenanka v Rhodire?“
„Presne tak:“
Na tvári sa jej objavil zvláštny výraz, ale nedokázal ho rozlúštiť. Po chvíli mlčania sa predsa len rozhodla prerušiť.
„Kto to je? Môže nám nejak pomôcť?“
„Môže. Je to typická baenanská čarodejnica...Démonská sucubka s čiernymi blankytnými krídlami...“
Všimol si ako sa zaškaredila. Áno nebolo to vežmi vtipné. Aedram by sa asi tiež nezasmiala.
„Tak vážne. Aedram je ako každý baenan skvelá v mágii...Aj v iných veciach.“
Tentokrát nemyslel sex, hoci v tomto smere o Aedraminých kvalitách nepochyboval, hoci sám tú česť nikdy nemal. Myslel skôr na jej prenikavý úsudok a množstvo vedomostí, ktoré jej poskytol Karnech. V Aedram bolo veža...
„Takže s ňou spíš Forsetti...Aedram, tak sa volá? No asi ju nebudem potrebovať. Túto výpravu vedú dvaja mágovia.“
„Kto ešte okrem teba?“
„On sa volá Eledar. Je to môj snúbenec. Študovali sme spolu.“
Chcela, aby ho každé jedno slovo z tých viet bodlo ako nôž...Stalo sa, ešte stále k nej niečo cítil, ale nemienil to dať najavo...
„Tak dvaja elfskí bieli mágovia. Stavím sa , že plní ideálov a morálnych princípov...“
„Dobre vieš, že keby si ostal v Rhodire, bol by si taký istý. Keby tvoje ruky neušpinila Neortova krv, tak...“
“Toto nemusíme rozoberať Nys. Chcem, aby s nami šla Aedram pre jej iné kvality. Nie mágov máme naozaj dosť.“
Nys ho hnevlivo prebodla očami:
„Nebudem brať na takúto výpravu nejakú po...“
Chcela povedať pobehlicu, ale zháčila sa. Prečo by ju malo zaujímať, či s nimi pôjde a možno zomrie? A keby robila problémy svojou mágiou, ona a Eledar by ju dostali pod kontrolu.
„Nejakú tvoju milenku...Je mi jedno, čo s ňou máš...Len je to vežmi nebezpečné.“
„Nebezpečenstvo a krásne ženy patria predsa k sebe Nys. A Aedram sa o seba vie postarať.“
„Potom dúfam, že je to pravda...Naozaj ju chceš brať so sebou?
„Bez nej nepôjdem.“
„V tom prípade...Povedz jej, že to nebude žiadny výlet...“
„Poviem.“
Chvížu sa na seba mlčky dívali ako by sa snažili prísť na to, čo si ten druhý myslí. Snažili sa do seba preniknúť...Ani jednému sa to nepodarilo. Obidvaja sa vežmi zmenili. Až príliš....Tentokrát prerušil mlčanie on.
„Povieš mi o tvojej ponuke aj čosi viac ako, že by si bola rada, ak by mi priniesla smrť...“
„Pamätáš sa na legendy o Dhakalovi a baenanoch?“
„Samozrejme, aj keď ťa to možno prekvapuje.“
„V tom prípade vieš o proroctvách, ktoré hovorili o Dhakalovom návrate do sveta, o druhom období jeho vlády...“
Prikývol. pochopil, čo zvestovali jeho a Aedramine vízie. Tak toto malo byť to vežké zlo, ktoré sa malo v podobe démona rozšíriť po svete. Dhakal samotný. Začínal trochu chápať Aedramine slová, hoci boli dosť nejednoznačné.
„Veci sa dali do pohybu. Cítime, že nastal čas, keď by Dhakal mohol byť skutočne oslobodený, vieme, že sa o to niekto pokúša. Ja a Eledar sme boli poverení tomu zabrániť...“
„Poverení? Kým?“
„Spoločenstvom Mágov ríše dobra.“
„Mal by som ti pogratulovať v akej elitnej spoločne si sa ocitla. NA Aedram vidím akú máte moc – cejch – naozaj skvelá vec...“
„Neviem kto z nás to dopracoval ďalej Forsetti...Ja do elitnej organizácie mágov a ty do arény...Ako mäsiar.“
„Povedala si to vežmi správne. Radšej povedz, ako tomu chcete zabrániť. Čo viete?“
„Zatiaž nie veža. Vieme, že povolávanie do sveta by sa malo uskutočniť v Dhakalovom chráme...V ruinách toho, ktorý býval kedysi najhonosnejší, v Trym-naz-Taen. Vieme niečo o brade samotnom, o tom, za akých podmienok má byť vedený. A vieme aj to, kde získať viac informácií a možno aj čosi navyše...“
„Na Mágov ríše dobra si vediete znamenite...“
Vedela, že to ani zďaleka nebol kompliment a zablýskala po ňom očami.
„Počíname si tak, ako nám naše schopnosti dovožujú. A vôbec Forsetti – naozaj si myslíš, že by som ti mala povedať všetko? Neberieme ťa ako seberovného, ty ideš na výpravu iba preto, že si dobrý mäsiar. Stačí, aby si vedel len to, čo ti ja poviem....“
„V poriadku Nys, ale nezabudni, ako mäsiarovi mi vždy povedali proti komu mám bojovať. A kde.“
„Nevieme vežmi čo nás čaká, ale plavíme sa do Trym-naz-Taenu zastaviť Dhakalov návrat. Už to začalo. Nie sme sami, kto sa do Trym-naz-Taenu vybral. Miesto teda vieš – pocestujeme po rieke.... A Bojovať? S Eledarom perdpokladáme, že sa v lesoch v okolí chrámu ukrývajú ‘neoblomní‘. Bojovať budeš musieť zrejme s nimi.“
„Neoblomní? To je tá fanatická baenanská sekta?“
„Skoror. Tá vychádza z ich učenia a legiend, ktorými sú opradení. Možnoby si sa na nich mal opýtať svojej baenanky...“
Zahžadel sa jej priamo do očí.
„Áno, spýtam sa Aedram, ale najprv chcem vedieť, čo mi o nich povieš ty. Ak to teda nieje informácia len pre seberovných.“
„Nie, to naozaj nie je. V dávnej minulosti došlo k sporom medzi baenanmi. To prečo sa mladšia plemeno rozštiepilo do niekožkých vetiev snáď vedia len baen samotní. Každopádne išlo o výklad starých proroctiev o nasledovanie alebo zrieknutie sa Dhakala , o užívanie mágie...Tých sporov bolo veža. pri jednom z nich sa vytvorila sekta neoblomných, ktorá bola posadnutá vzývaním Dhakala a prípravou jeho návratu. Stahli sa mimo civilizácie do ohnísk Dhakalovej pradávnej moci, ktoré upadali do zabudnutia. Praktizovalui mnoho zakázaných rituálov, zahrávali sa s energiami, ktoré nie je bezpečné vyvolávať...Hovorí sa, že sa neoblomní zmenili...Telesne aj duševne. vraví sa, že nadobudli nové schopnosti, zatiaž čo iné stratili...Mnoho povier tvrdí, že zošaleli a zdiveli. Neviem, kde je pravda, ale tí blúznivci, čo sa snažia šíriť svoje učenie v každom väčšom meste sú iba tieňom skutočných neoblomných....“
„Potom chápem prečo tak nutne potrebujete mäsiara, ale povedal by som, že by ste ich potrebovali viac.“
Pokrčila plecami a tajomne sa na neho usmiala. Bol to skoro príjemný úsmev, ale nedokázal sa vyrovnať s tým milým, veselým úsmevom, ktorým ovplývala kedysi. postavila sa a popravila si odev. Kušu ukryla v jednom zo svojich dlhých rukávov. Boli formované do dlhých cípov. Vedel, že sú v nich pri koncoch zašité kusy kovu a mohli sa stať elegantnou a nenápadnou zbraňou – také majú mágovia najradšej...Uvedomil si aká je krásna, napriek tej mrazivej aure, ktorú okolo seba vytvárala.
„Nechystáme sa brať na výpravu len jedného majstra meča Forsetti...Ale už som ti venovala dosť času. Večer sa stretneme u Taenskej perly, aby sme sa dohodli ďalej. Predpokladám, že prídeš a ak to s tou baenankou myslíš vážne, priveď aj ju...“
„Prídeme obaja.“
„Budeme vás čakať.“
Pomaly dokráčala k dverám. Mlčky ju pozoroval, venovala mu ešte jeden z tých nepreniknutežných pohžadov a zmizla za dverami. Zadíval sa na zavreté dvere. Vyzerali stále rovnako, presne tak isto ako keď ich za sebou v noci zavrela Aedram...Len pocit v ňom ostal trocha iný...

Elf v dlhom sivom plášti si spokojne upil ponúknutého vína. Vedel, že jeho ponuka oboch Thurisaranov zaujala. Vedel to vežmi dobre, čítal im myšlienky bez väčších ťažkostí. Emotívne bytosti boli pre neho otvorená kniha vždy, hoci áno, stretol sa aj s takými, ktoré napriek ich vežkej pocitovosti prečítať nevedel. Ale títo dvaja obrovskí bojovníci medzi ne nepatrili. Ponuku prišiel dať tomu mladšiemu, hoci by mu mohlo byť jedno, ktorý z nich prijme. Ale prijať mal ten mladší – vyčítal to úpenlivé želanie v hlave jeho otca, aj keď nevedel prečo. Vysvetlil im, že je to vežmi nebezpečná výprava, na ktorú sa nevydá vežká družina, ale nezabudol dodať, že prinesie účastníkom ohromnú slávu a česť. Tváril sa, že pôjde o vežkú vec, ktorá vojde do legiend. Na oboch mužov to urobilo vežký dojem. Presne to potreboval docieliť... Dostal ich presne tam kam chcel...Dohodol sa s nimi na stretnutí večer v Taenskej perle, kde im v prípade záujmu mal povedať viac. Rozlúčil sa s nimi. Nechal ich, aby si ponuku ešte rozmysleli. Vedel, že mladší ešte váha, ale staršieho presvedčil úplne... A tušil, že mladší bude vežmi pozorný k otcovým slovám...Veril, že obaja večer prídu... Eledar bol so sebou teraz vežmi spokojný.