Nokturno.net / tvorba / dílko

Chapter VI: Tá druhá


Eledar sa chrbtom oprel o stenu chodby a sňal si z hlavy sivú kapucňu. Prehrabol si rukou dlhé žiarivé svetlé vlasy. Nervóznym pohybom si pár prameňov zapravil za špicaté ucho...
Stál pred jej izbou. Pôvodne do nej chcel zúrivo vtrhnúť a kričať... Ale Eledar bol mág, bol elf. Vedel sa dokonale ovládať. Preto sa teraz párkrát zhlboka nadýchol a zaklopal na dvere prenajatej izby hostinca svojím masívnym prsteňom.
Začul zašramotenie kžúčov v zámku, jej kroky nepočul. Vedela sa pohybovať neuveritežne ticho. Otvorila mu bez toho, aby sa opýtala, kto je za dverami. Vedela to, tiež ovládala mágiu. Mala na sebe po členky dlhú bielu nočnú košežu, svetlé vlasy sa jej liali až k pásu. Uprene na neho pozerala chladnými, bledými očami. Mal chuť povedať jej niečo iné, ale nakoniec jej povedal to, čo chcel pôvodne...
- „Vedela si za kým ma posielaš.“
To nebola otázka, to bolo len suché zkonštatovanie faktu.
- „ Áno, vedela. Poď ďalej Eledar.“
Vošiel do jej izby. Ticho za ním zavrela dvere.
- „ Prečo Nys?“
- „ Pretože ja som sa s ním stretnúť nechcela...“
- „ Obaja sme ho videli vo víziach. Nemalo ma to prekvapiť, ale toto som nečakal...“
- „ Čo si čakal?“
- „ Koho. Čiernovlasého elfa, ktorým treba pohŕdať, a ktorý nám má pomôcť. Moje vízie neboli úplne ostré, boli akoby rozviate vetrom. Nikdy by som nečakal jeho.“
- „ A koho? Koho iného? Ukradol si meno môjho mŕtveho brata, ktorého sám zabil! A preto je zatratený. Pre neho už niet inej cesty ako zatratenia. On nám musí pomôcť!“
- „ Musí? Nie nemyslím.“
- „ Musí. Na výprave, ktorú chceme uskutočniť potrebujeme bojovníkov. Forsetti je majstrom meča. Sám vieš, že je to nebezpečná výprava... Forsetti vzal život môjmu bratovi, dlží mi ten svoj. Teraz mu dám možnosť splatiť dlh. V boji. Na výprave... To neodmietne.“
- „ Tebe to neodmietne. Prečo si za ním poslala mňa? Cítiš k nemu ešte niečo?“
Mlčky sa posadila na postež a zdvihla k nemu oči. Bola krásna. Bola jeho snúbenkou. Ale poznal ju vlastne? Niekedy si myslel, že nie...
- „ Nys cítiš k nemu ešte niečo?“
- „ Čo pri bohoch?! Nenávidím ho! Vlastne nie... Necítim už nič. Forsetti je pre mňa teraz len nástroj- vnímam ho očami mága, nie očami zatopenými slzami ako vtedy...“
- „ Aj ja by som ho mal vnímať tak... Je to len nástroj, vďaka ktorému sme teraz spolu- ty a ja.“
Prisadol si tesne k nej a zacítil jej teplo. Už sa nedívala na neho. Dívala sa niekam do podlahy. Nerozumel...
- „ Je to nástroj... Pôvodne mal študovať mágiu tvoj brat ako prvorodený, ale po tej tragickej udalosti poslali teba... Poslali ťa na juh. Poslali ťa ku mne... Keby nebolo toho nástroja, toho Forsettiho, nikdy by sme sa v chrámoch nestretli. Áno, je to nástroj, ale ja neviem, či ho tak dokážem vnímať.“
- Žiarliš Eledar? Si mág, takýto pocit nie je pre nás.“
- Viem. Divím sa, že ma ešte dokáže ovládnuť.“
- „ Ako si ho vlastne spoznal?“
- „ Vycítil som ho. Veža si mi o ňom vravela. Povedala si mi, že je iný. Iný ako my. Jeho odlišnosť však nie je v tom ako vyzerá. Je to niečo viac. Jednoducho som ho spoznal...“
- „ Aký je?“
- „ Ty by si ho mala poznať lepšie.“
- „ Hovoril si s ním? Povedal si mu, čo po ňom chceme?“
Eledar sa nadýchol. Bolo ťažké priznať, že zlyhal. Bol mág a podžahol emóciám. Kožkýkrát za posledných pár dní? Ani víno mu nedodalo dosť odvahy, aby oslovil Forsettiho, ktorého vlastne ani nepoznal...
- „ Nie, nehovoril som s ním. Chcel som sa s ním baviť osamote, ale nedalo sa. A potom náhle odišiel. Išiel som za ním a chvížu ho sledoval, ale zmizol mi v spleti uličiek. On to tu pozná, ja nie.“
Pozrela sa mu do očí so zvláštným jasným plameňom v tých jej:
- Ráno za ním zájdem ja. Skôr či neskôr by som sa s ním mala stretnúť... Stretnem sa s ním skôr.“
Eledar mlčal. Mohol by jej to zakázať. Mohol by povedať, že nechce aby išiel Forsetti s nimi. Mohol by... Ale bol mág, nemal prečo žiarliť. Okrem toho- mala ho rada práve preto, že ju vždy bral ako rovnocenného partnera. A videl Forsettiho v aréne, vedel že vziať so sebou majstra meča by nebolo na škodu...
- „ Dobre choď za ním ráno. Ja by som mohol vyhžadať toho mladíka, s ktorým bojoval. Bol skvelý a možno by sa dal nahovoriť na výpravu. Je lepšie mať v družine dvoch majstrov meča ako jedného.“
Nys sa na neho usmiala. Neodolal tomu úsmevu. Nahol sa a pobozkal ju na líce. Neodolal chuti jej kože. Nahol sa, aby ju pobozkal na krk. Jemne ho odtisla...
- „ Niečo si mi sžúbil...“
Pochopil a v tom momente ako pravý mág ovládol všetky svoje pudy a vášne.
- „ Myslíš to, že ťa nechám, aby si sa mi oddala kedy ty budeš chcieť? Najlepšie až po svadbe? To bol hlúpy sžub.“
- „ Ale dal si mi ho Eledar.“
- „ Áno, a v takýchto chvížach to naozaj žutujem. Ale ty si paňou srdca nôjho a podža všetkého aj môjho libida...“
- „ Nebuď ironický.“
- „ Nie niesom. Na teba sa oplatí čakať. Dovolíš mi aspoň bozk na dobrú noc?“
- „ Nie, už si mi ho dnes dal...“
- „ Si krutá.“
- „ Áno, ale to si ma naučil ty. Mág musí byť aj krutý, aby dosiahol svoj ciež...“
Rezignovane sa usmial. Vzal do dlaní jej štíhlu ruku a pobozkal jej aspoň tú. Potom sa postavil, poprial jej dobrú noc a odišiel. Zostal ešte stáť pri jej dverách, kým počul zarachotenie kžúča v zámku. Potom sa otočil a pritisol sa na dvere jej izby. Jemne ich pobozkal. Vedel, že ako mág by to nemal urobiť. Vedel, že Nys to mohla vycítiť... Ale nepomohol si- žúbil ju. A ona to vežmi dobre vedela...

Ostala sedieť na posteli a pozorovala ho ako zatvára dvere. Potom vstala a zamkla ich za ním. Rada sa s ním takto hrala. Cítila, že je ešte za dverami, cítila jeho pocity. Nevedel ich skrývať a ovládať tak dobre ako ona. V tomto mala nad Eledarom navrch- on do nej nevidel...
Po chvíli zo seba stiahla zo seba svoju nočnú košežu. Ruku si položila na žavý bok. Dlaňou pohladila svoje materské znamenie. Znamenie čarodejníc. U žien z plemena baen sa vyskytovalo častejšie. Elfky ho dostali ako spomienku na miešanie oboch rás v dávnej minulosti. Dávalo jej moc žahšie cítiť a chápať mágiu. Dávalo jej vežkú moc... Pohladila ho končekmi prstov. Malo tvar päťcípej hviezdy...