Nokturno.net / tvorba / diskuze

NENÁVISŤ

Pristihla sa, ako sa smeje. Hlasno a pritom úplne nehlučne. Oči jej divo planú, chladným plameňom. Neprítomne si mädlí ruky. Stojí na balkóne posiatom kvetmi a sleduje tých dvoch tam dole.
Hádajú sa. Ona plače, on sa znechutene otáča a urobí pár krokov k svojmu autu. Ona ho s výkrikom zastaví a vrhne sa mu okolo krku. Odsotí ju a ona tvrdo dopadá na studenú zem. Vzlyká a jej mladé telo sa prehýba pod ťarchou bolesti. Priam počuť jej divo bijúce srdce.
Zrazu prestáva plakať. Je nahá v tme. Už necíti nič. Ani bolesť, ani nenávisť, ani chlad sálajúci z tmavej noci. Opäť je navonok vyrovnaná a jej hnev a bolesť prezrádzajú len nezadržateľžne sa trasúce ruky. Zdvíha svoje zelené oči smerom k balkónu. Ani si nevšimne, že láska jej života už dávno odišla. Vidí len tú, ktorú považovala za priateľžku, tú, ktorú považovala za svoju krv. Kedysi boli ako jedno telo, jedna duša, teraz sa jej pred očami mení na odpornú príšeru chrliacu oheň a smrť. Nemôže tomu uveriť. Nie je schopná myslieť na nič, iba na jediné slovo, ktoré jej dotieravo krúži okolo hlavy. Prečo?
Odvracia pohľžad od postavy stojacej nad ňou vediac, že sa naučila nenávidieť. Skladá hlavu na mokrú zem a prosí Boha, aby smela zomrieť...