Nokturno.net / tvorba / dílko

Dnešnú noc som našiel úkryt v skaliskách divočiny. Je mimoriadne teplá na koniec októbra. Priložil som na oheň a pozorujem mesiac. O týždeň bude v splne, už som sa to naučil rozoznávať celkom presne. Zdá sa mi to ako roky, čo som zanechal spravovanie mojej krčmy bratovi a vydal sa po Eitheliných stopách; pritom to nie je až taká doba. Snáď Loki zvládne preháňať Noda a Roda tak, aby bol „Zlomený šíp“ vždy správne natrieskaný... Eithel zmizla deň na to ako sa v našom mestečku objavil ten barbar a Sierra. Sierra. Aj keď žúbim Eithel viem, že na Sierru zabudnúť nedokážem. A ani nechcem. Noc s ňou bola najzvláštnejšia v mojom živote. To nebolo o láske, to bolo o vášni, ktorá človeka pohltí, zneužije a odkopne ako psa, ale on chce aj tak viac. Mňa tá vášeň skoro pripravila o rozum... Sierra tvrdila, že zo mňa urobila upíra. Uveril som jej. Horko-ťažko som vstal z postele a šiel si opláchnuť tvár do vedžajšej miestnosti. Nahol som sa nad porcelánovú misu s vodou a vydrhol som si tvár. Keď som sa vystrel, zbadal som sa v zrkadle a usmial som sa na seba. Z tohto môjho úsmevu a z tých chabých útržkov povier, čo som vtedy poznal, som pochopil že mi Sierra klamala. Upíri sa neodrážajú v zrkadle. Neviem, čo bola zač Sierra, či bola upír alebo mala len zvláštny zmysel pre temný humor. Nebudem po tom pátrať. Sierra je tajomstvo. Myšlienky sa mi vracajú späť k mojej elfke. Hneď ráno som ju chcel vyhžadať, no nebola doma. Zmizla. Aspoň na noc ako mala z času na čas vo zvyku. Prešiel mnou záchvev žiarlivosti. Ten barbar – tú noc bola s ním. Povedal som si, že skúsim šťastie poobede. Ešte vždy nebola doma. Alebo lepšie povedané, dozvedel som sa, že medzitým opäť odišla. Nasadla na koňa, vzala si vežkú koženú tornu so svojimi vecami a odišla do divočiny. Toto nevyzeralo na malý výlet. Vedel som, že musím ísť za ňou. Keď som sa stavil u Lokiho, aby som ho poprosil nech sa postará o moje záležitosti, dal mi list, ktorý mi Eithel u neho nechala. Prečítal som ho asi 6-krát než som sa donútil mu uveriť. Napísala v ňom, že sa už nikdy neuvidíme, pretože spln je jej novým slnovratom a prekliatím. Vtedy som nechápal, čo tým myslela, ale po tých mesiacoch, v ktorých sa v divočine okolo mňa do noci ozýva žalospev vytia a jemné našžapovanie mäkkých nôh, vždy keď spln ožaruje čepež mojej striebornej dýky, to už chápem. Eithel sa vyzná v divočine omnoho lepšie ako ja. Viem len jedno, cítim to. Stále som blízko, ale nikdy nie dosť na to, aby som ju čo len zazrel. Ale budem ju prenasledovať až kým nebude moja... Prikladám na oheň ďalšie poleno. Zrazu ma vyrušil nejaký tieň, ktorý sa kmitol na skale oproti mne. Beriem si žahkú kušu. Striebornú dýku mám pri sebe len keď je spln, len vtedy si musím držať Eithel od tela. Otáčam sa aby som zistil, čo ten tieň vrhlo. Vlk. Prešžapuje z miesta na miesto. Má čiernu lesklú srsť a kamenne chladné oči. Akonáhle sa moje a jeho oči stretli zastavil sa, zmeravel a vrčí. Je pripravený ma roztrhať. Namieril som, hrot šípu mu smeruje do hrude. Viem, že Eithel by to neurobilo radosť, ja to tiež neschvažujem, čo keď je podobným vlkom aj Eithel, ale nenechám sa roztrhať. Chystám sa stlačiť spúšť. Zrazu cítim na svojom krku niečo chladivé a ostré. Hlboký ženský podnamivý hlas šepká „ len to skús“ . Skladám kušu, nechcem aby bolo poslednou vecou, ktorú som kedy skúsil, zabitie tohto vlka. Hlavne ak by som mohol ešte okúsiť aj pery majitežky toho panovačného hlasu. Zahvízdala a zakričala Freki. Patrilo to zrejme vlkovi, lebo sa náhle zmenil na poslušné šteňa a pokojne uteká za hlasom. Obišiel ma a venoval mi nepríjemný pohžad. Čepež sa mi stále opiera o hrdlo. Pýtam sa jej, či by ju už nemohla zložiť, ja som tiež zložil kušu. Ticho – žiadna odpoveď. Namiesto toho sa mi čepež ešte viac pritlačí na hrdlo. Cítim ako mi začína tiecť krv. Pani vlka vie byť zrejme rovnako krutá a nebezpečná ako on... Asi ma teraz podreže od ucha k uchu. Tak nie. Čepež mi z krku zmizla. Prudko som sa otočil a vidím pani vlka ako zlízla moju krv z čiernej čepele svojho tesáka a venovala mi krutý úsmev. Je nádherná. Ak ma k Eithel viaže jej láska a k Sierre jej vášeň, pani vlka si ma podmanila svojou krutou hrdosťou. Je vysoká, odetá v čiernych šatách vyšívaných tmavosivými niťami, na ktorých majstrovsky tepaný nátelmík z čiernej ocele, ktorý vyzerá ako plastická súčasť šiat. Cez plecia má zopnutú akúsi čiernu kožušinu. Nezdobia ju žiadne šperky. Iba na krku má nejakú čiernu stuhu, na ktorej je ampulka s temnečervenou tekutinou. Má krásnu bledú tvár, z ktorej ma pozorujú svetlé oči ako šupiny žadového draka. Dlhé čierne vlasy má spletené v hrubom cope. Svojou žavou rukou hladí Frekiho za ušami. Je ako anjel smrti, ktorý by si ma mohol odviesť na reťazi rovno do pekla. Pýta sa ma, kto som. Vravím jej moje meno a pýtam sa, kto je ona. Usmeje sa, vraví mi aby som priložil na oheň – vyhasína. Má pravdu. Uložil som do ohňa pár hrubých polien, sadol som si na kožušiny, na ktorých som predtým odpočíval a pýtam sa znova. Pozrel som sa do jej mrazivých očí a sústredil so do toho pohžadu všetok zelený plameň v tých mojich. Posadila sa na blízky kameň, Freki sa jej túli k nohám. Vraví, že sa volá Frigg. Pýtam sa jej prečo taká nádherná žene ako ona cestuje sama divočinou. Vraví, že nie je sama a dochádza mi, že tým naráža na vlka, ktorý jej leží pri nohách. Pýta sa ma na môj dôvod. Trpko hovorím, že prenasledujem stratenú lásku, aby som mohol byť s ňou. Siahne si na ampulku s tekutinou. Ona má podobný dôvod, lenže svoju lásku nájde, aby ju zabila. Pýtam sa jej, čo jej ten jej milenec urobil, keď ho chce zabiť. Prebodne ma pohžadom – nehžadá svojho milenca ale manžela a to, čo jej spravil mu vyslúžilo vežkú bolesť. Viac sa nepýtam, je mi jasné, že mi viac nepovie a nechcem ju zbytočne dráždiť. Tak Frigg je vydatá, nečakal som to, ale koniec koncov... Nie je to telesná vada... Z divočiny ku mne dožahlo zavytie – nie vlčie. Ale ani žudské. Je tu blízko. Ako to, že ma Eithel pozná tak dobre? Vycítila asi na čo myslím. Nemohol som si pomôcť, ale usmial som sa – vždy mi tvrdila, že na mňa nežiarli. Asi to bola chyba – ten úsmev. Okamžite som na sebe pocítil Friggin chladný pohžad rozpálený novým záujmom. Pýta sa, či o tom vlkodlakovi viem. Odpovedám protiotázkou – ako to, že vie, že je to vlkodlak. Vraví, že pozná veža stvorení z temnej strany a toto nebolo zavytie obyčajného vlka. Hovorím, že na vlkodlakov neverím a netuším, čo to vlastne bolo. Vie, že klamem, ale nepýta sa ďalej. Namiesto toho jej na strohej tvári zažiaril úsmev. Postavila sa, lačne si oblizla pery, prekročila Frekiho a ide ku mne. Možno by som mal vstať a ujsť alebo nahmatať kušu a zabiť ju, ale nechcem to urobiť. Chcem aby prišla bližšie, tak blízko aby som sa jej mohol dotknúť... Bez slova ku mne podišla a nahla sa nado mnou. Jej tvár tesne proti mojej. Chvížu na seba mlčky pozeráme. Neznesitežne začínam túžiť po tom, aby sa naše pery dotkli... Prestávam sa ovládať, Eithel opäť začína vyť. Ublíži jej to, ale nepomôžem si. Pomaly sa nakláňam k Frigginej tvári, ktorej panovačný výraz sa ani trošku nemení. Už som vežmi blízko jej nádherných plných pier. Zrazu sa jej pravá ruka vymrštila hore a priložila mi na pery chladnú čepež jej tesáku. S kžudným, chladným úsmevom sa ma pýta, čo by na to povedala moja stratená láska. Z tmy k nám dožahne ďalšie zavytie a Friggin chladný úsmev sa rozšíri. Pýta sa ma, či by ma neroztrhala na kúsky. Frigg by to určite urobila. Sadá si na kožošinu vedža mňa – opäť sa pýta na vlkodlaka. Opäť zaryto tvrdím, že na vlkodlakov neverím. Je to urazená mužská ješitnosť, že mi odoprela náruživý bozk alebo ešte stále chránim Eithel? Nepáči sa mi Friggin záujem o túto tému. Friggin hlboký hlas mi hovorí, že ma potom asi nevydesialegendy, ktoré mi bude rozprávať na spestrenie dnešnej noci. Priložil som na oheň a uprene som sa na Frigg zadíval, čím ma ešte prekvapí? Vravím, že môže spostiť, desivé historky mám rád. Vráti mi môj sebavedomý pohžad. Vraví, že sa mi potom iste bude páčiť legenda o Vežkej vojne svetle a tmy, ktorá sa odohrala pred tisícročiami. Prikývnem, viem, že sa tá vojna vraj odohrala, ale doteraz som nepočul žiadnu legendu, ktorá by mi ju objasnila viac. Frigg začína rozprávať a nespúšťa zo mňa oči. Pred niekožkými tisícročiami sa spojili najdokonalejšie nástroje temných bohov – démoni, upíri, vlkodlaci a mnohí ďalší, aby spôsobili pád svetlých bohov. Pre mnohých je záhadou, ako ich temní bohovia primäli aby bojovali bok po boku, navyše podporovaní pokryvenými rasami ako sú skřeti. Valili sa z ríše do ríše, z krážovstva do krážovstva – pálili, ničili, zabíjali, mučili a zneucťovali sídla svetlých bohov... Až kým sa slobodné národy nezmohli na drtivý odpor – samozrejme s pomocou bohov, ktorí im dodávali odvahu, hrdosť a mnohé magické predmety, hlavne zbrane. Aj keď temnota silnela, temní bohovia sa tiež snažili podporiť svoje vojsko zbraňami a kúzlami, ale tak, ako ich schopnosť ničiť nedokáže úplne ovládnuť žiaden zo svetlých bohov, tak ani oni neboli schopní vytvoriť zbrane, ktoré by sa mohli rovnať zbraniam svetlej armády. Temnota bola porazená a jej posluhovači rozohnaní a vybití. Tak to má byť aj s vlkodlakmi. Vraj boli v rozhodujúcej bitke vežkej vojny vyhladení úplne, ale po svete koluje mnoho zvestí...Frigg sa odmlčala. Rád by som vedel viac, hlavne kvôli Eithel. Nemôžem sa opýtať, Frigg by vyhrala, nechcem aby prišla na spojitosť medzi mnou a tým nádherným vyjúcim stvorením ukrytým v temnej noci. Prikladám poleno do ohňa a Frigg ma pri tom pozoruje. Pousmeje sa na mňa a pokračuje. Mnohé zvesti hovoria, že hŕstka vlkodlakov prežila a založili v odžahlej pustatine tajné podzemné mesto. Utiahli sa pod zem, aby sa opäť vzchopili a povstali... Vraj sa ich prekliatie rozšírilo tak, že vytvorili viaceré takéto mestá a dokonca sa im podža mála legiend podarilo ukoristiť a zachovať Azganossov roh. Azganoss bol dávny temný boh, ktorého sláva už upadla, ale jeho výtvory nie. Bol to kováč temnoty. Vraj bol utvorený z tmy a nečistého rituálneho plameňa, ktorý sa odrážal aj v jeho očiach – červených ako rozžeravené uhlíky. Vlasy mal ryšavé husté a strapaté, zlepené sadzami z jeho vyhne. Vraj mal takú silu, že v boji dokázal svoje ťažké kladivo udržať len v jednej ruke a z druhej bol schopný nechať vyžarovať teplo svojej vyhne. Azganoss vykoval mnoho mocných zbraní a predmetov temnoty. Roh patrí medzi ne. Každý, kto sa z neho napije, pochopí podstatu každého temného rituálu, ktorú si zaželá. Pomocou takéhoto poznania sa rasa aj spoločenstvo vlkodlakov dokázalo povzniesť na omnoho vyššiu úroveň akú kedy dosiahlo. Ich žudská podstata, ale aj tá vlčia, po absolvovaní všetkých rituálov úplne zoslabne a zostáva len tá temná. Ich krutosť a moc je omnoho väčšia, dokážu kontrolovať svoju schopnosť premeny a mesačné fázy nad nimi úplne stratia moc... Usmial som sa – podža Eithel viem, že mesiac je to jediné, na čo sa môžeme ja aj ona spožahnúť. Vravím Frigg, aby niekedy zavítala do „Zlomeného šípu“, vie rozprávať vežmi pútavo a medzi miestnymi štangastmi by si urobila dobré meno. Frigg sa usmiala tiež a pokračuje vo svojom rozprávaní... Vlkodlaci sa stávajú nezávislí od mesiaca ak absolvojú temné rituály. A rituály dokážu absolvovať jedine v niektorom z podzemných miest. Nie je to také žahké. Vyhovuje im, že si celý svet myslí, že už vyhynuli. Ich nákaza sa preto šíri nenápadnejšie a pomalšie a podža istých pravidiel, nie ako v minulosti. Obeť je vyhliadnutá niekým z mesta a ten preberá plnú zodpovednosť a právo na jej život. „Otcovia“ si volia na výchovu nových synov, „Matky“ si vytvárajú svoje dcéry, osamelí si vyhliadajú milencov... Slovo „milencov“ Frigg naschvál zdôraznila. Predstava, že by sa Eithel mala stať niekoho milenkou ma bodla priamo do srdca. Viem, že to Frigg postrehla, ale nedáva to najavo. Možno jej o to bodnutie v mojom srdci presne šlo. Vyvolený je uhryznutý, ale na svoj stav si musí zvyknúť. Jeho prekliatie mu samu povie, kedy sa má vybrať hžadať svojho poručníka a svoje mesto – za nimi ho dovedú jeho inštinkty, ktoré nevedomky nadobudol. Jediné, čo musí urobiť, je zabiť.po prvom zabití vo svojej novej podobe sa v ňom vlkodlak prebudí a začne ho pohlcovať. Ten barbar. Takže Eithel ho zabila. Asi som to povedal nahlas, ale uvedomil som si to neskoro. Frigg sa zaleskli oči. Pýta sa, ako ten barbar, ktorého moja láska roztrhala, vyzeral. Mal by som sa asi ešte pokúsiť zapierať, ale myslím si, že to už Frigg celé došlo. Ani neviem prečo, ale hovorím jej o ňom. Vysoký, čiernovlasý, s bronzovou pokožkou a širokými plecami. Na chrbte nosil meč z čiernej kalenej ocele, podobnej ako je Friggin tesák. Na dlho sa zadívala do ohňa a mlčí. Sedí vedža mňa ako vytesaná z mramoru. Rozmýšžam, či som urobil dobre, keď som jej to povedal. Noc pokročila a z tmy ku mne dožahlo ešte jedno vzdialené Eithelino zavytie. Frigg hovorí, že dúfa, že ma jej historky pobavili. Mlčím. Prehrabne mi vlasy, popraje mi dobrú noc a ide sa uložiť späť k Frekimu. Priložím do ohňa ďalšie poleno. Nechce sa mi ešte spať, potrebujem rozmýšžať nad všetkým, čo mi Frigg dnes večer povedala. Zatvorím oči... Zaspal som únavou a zobudil som sa do mliečnej hmly chladivého rána. Strašne ma bolí zápästie. Vytiahol som ruku spod kožušiny. Zamrazilo ma. V zápästí mám krvavý otlačok vlčích zubov... Sadám si a neveriacky hžadím na ruku. Eithel sa dostala v noci k ohňu a čo sa potom preboha stalo s... Frigg. Počujem z hmly jej hlboký hlas. Hovorí, že mi dá na ruku nejaké bylinky, aby sa rana hojila rýchlejšie. Frigg? Pýtam sa jej, čo to má všetko znamenať, som rozzúrený a snažím sa nahmatať kušu. Ale neviem ju nájsť. Z hmly počujem Friggin škodoradostný smiech. Ja tú mrchu zabijem. Za chrbtom počujem Frekiho vrčanie. Vracia ma späť do reality. Ak už som vlkodlak, moje nové ja sa ešte neprejavilo, proti Frigg a jej vlkovi zatiaž nemám žiadnu šancu... Iba ak... Snažím sa nájsť svoj vak – je v ňom strieborná dýka, ale nie je tu. Dopekla, Frigg zrejme myslela na všetko. Vynára sa z hmly a aj napriek tomu, že by som ju teraz najradšej zabil, jej krása ma ohromuje. Venovala mi oslnivý mrazivý úsmev, asi sa ním pokúsila zmierniť moju zúrivosť. Uznávam, že sa jej to trochu podarilo. Vraví mi, aby som jej podal ruku. Podávam jej ju a opýtam sa, či je tiež vlkodlak. Vlastne to skôr sucho skonštatujem. Mrkla na mňa a vraví, že je vežmi temné stvorenie. Prikladá mi na ruku bylinky, štípe to. Zatváram oči a pýtam sa, prečo to urobila. Vraví, že si ma vybrala, chce ma vlastniť. Vravím, že sa jej to možno podarí, ale žúbiť ju nebudem nikdy. Áno, fascinuje ma a túžim po nej, ale moje srdce patrí tomu hlasu, ktorý počula v noci – Eithel. Friggin hlboký hlas mi hovorí, že nechce moju lásku ani moje srdce. Láska bola prekliatím nad jej dušou, iba lož – bude trvať mnoho rokov než jej zase dovolí vstúpiť do svojho čierneho srdca. Vraví, že ma chce vlastniť, aby ma odviedla do tajného mesta. Sarkasticky konštatuje, že by som jej mal za to ďakovať, lebo je to miesto, kam sa túto noc po svojej dlhej púti dostala aj Eithel. Otvoril som oči a zadíval sa do Frigginej krásnej tváre. Nič som z nej nevyčítal. Zdvihla oči od môjho zápästia a spútala ma pohžadom. Vraví, že ma naučí prvú zásadu, ktorú by som ako vlkodlak mal poznať – prebrali ju zo svojej vlčej stránky povahy – vlkodlaci sú verní jednému partnerovi... Až do smrti. Slovo smrť naschvál zvýraznila. Nahla sa ku mne a venovala mi presne taký vzrušujúci bozk ako som si prial včera v noci. Trval hodnú chvížu. Potom ma jemne pohryzla do dolnej pery, skôr mi ju len jemne stisla a prestala. Postavila sa a hovorí, že by sme mali vyraziť. K večeru budeme v tajnom meste. Pýtam sa jej, čo bude s mojimi vecami. Odpovedá, že mi ich vráti v pravú chvížu. Zahvízdala na Frekiho a on sa náhle zjavil pri nej. Pohladila ho za ušami. Odchádzame do tajného mesta obkžúčení hmlou... Cítim, že čas pokročil. Kráčali sme dlho, ale hustá hmla nás neopustila, akoby kráčala spolu s nami. Teraz už sa začína pomaly trhať a ukazuje nám dorastajúcu tvár mesiaca, ktorá osvetžuje akúsi vyprahnutú planinu. Asi 5 kilometrov pred nami stojí ohromná čierna kamenná veža. Frigg sa usmeje – sme u vstupnej brány. Po asi dvadsiatich minútach sme dorazili až k vrátam veže, masívnym a dreveným. Frigg na ňu trikrát zabúchala. Vo dverách sa objavil priezor a oboch nás pozorujú dve iskriace čierne oči. Mužský hlas, ktorému zrejme patria vraví, že mnísi, čo tam žijú nechcú byť rušení a chystá sa zaklapnúť priezor. Frigg ho zastaví jediným gestom jej nádhernej štíhlej ruky a hovorí niečo v jazyku. Ktorý som nikdy predtým nepočul. Znie to ako melodická sústava hrdelných vrčivých zvukov. Hlas sa pýta odkiaž sme, v jeho očiach sa odzrkadžuje nový záujem. Frigg hovorí, že ona prichádza zo Severného mesta a mňa si vybrala nedávno, aby predala svoje prekliatie ďalej. Priezor sa zaklapne a otvoria sa dvere. Ja, Frigg a Freki vkĺzneme dovnútra. Ocitáme sa v akejsi skromnej strážnici. Vôbec nerozumiem tomu, kde by to mohol byť vchod do tajného mesta v podzemí, ale počítam, že sa to čoskoro dozviem. Strážnik vezme svietnik, ktorý mal položený na stole, postaví sa do stredu miestnosti, mumle nejakú modlitbu a kvapká na zem vosk sviečky. Po chvíli odnáša svietnik na stôl a akonáhle je ten na svojom mieste, na miestach, kde predtým dopadol vosk sa začína tvoriť schodisko vedúce do podzemia. Nič také som v živote nevidel. Kvalitná ilúzia... Frigg sa strážnikovi poklonila a schádza dolu schodami. Nasledujem ju a za mnou ticho našžapuje Freki. Ocitli sme sa v dlhej podzemnej úzkej chodbe osvetlenej fakžami. Na jej konci sú dvere. Ideme tam. Akonáhle sme otvorili dvere, ocitli sme sa na rozžahlom podzemnom námestí. Namiesto domov sú tu akési zdobené nory, ale inak by sa za takéto námestie nemuselo hanbiť mesto žiadnej temnej ríše. Obscénne sochy lemujúce vchody do chrámov temných bohov. Klietky, z ktorých trčia vysušené zohavené kosti, koly, na ktorých sú nastoknuté čerstvé mŕtve nahé telá... Frekimu sa to očividne páči viac – uchmatol si jednu vežkú kosť, ktorú našiel pod jednou z klietok. V meste sú davy žudí, ale Eithel medzi nimi zatiaž nevidím. Frigg mi hovorí, aby som sa držal pri nej a zamieri k najbližšiemu hostincu. Nasledujem. Vošli sme. Frigg si u pultu objednala holbu, zvažoval som, že by som si po tom všetkom rád doprial jedno pivo. Spomenul som si, že som mal peniaze vo vaku, ktorý mi Frigg vzala. Frigg sa na mňa usmiala a zakričala za krčmárom nech donesie ešte jednu holbu pramenitej vody pre mňa. Oplatil som jej úsmev, ale radšej by som si dal pivo. Krčmár sa po chvíli vrátil a predo mňa stavia pramenitú vodu. Pred Frigg postavil niečo, o čom hneď viem, že to nie je pivo. Je to temnečervená tekutina, na ktorú ma hneď prešla chuť. Je to krv a ja som rád, že mi Frigg neobjednala to isté. Frig začne piť hltavo plnými dúškami a krv jej steká po brade. Krčmár ju zvedavo pozoruje. Vypila asi pol svojej vežkej holby a utrela si chrbtom ruky ústa aj bradu. Krčmár sa pýta, ak smie byť taký drzý, kto sme. Frigg mu hovorí to isté, čo strážnikovi a dodáva s rafinovaným úsmevom, že by bola rada, keby jej zvolený podstúpil rituály v najznámejšom podzemnom meste. Krčmár je očividne patriot, Frigg mu poriadne zalichotila. Vraví, že sú najväčším a najznámejším mestom tohto druhu, lebo pánovi mesta bol do úschovy prenechaný posvätný roh, ktorý on využíva tým najefektívnejším spôsobom... Frigg mu venuje ničivý dlhý pohžad a pýta sa, kde by našla pána mesta. Rada by sa opýtala na jeden rituál, ktorý by chcela podstúpiť. Krčmár jej s dôležitosťou v hlase vraví o Lykopeone – sídle pána mesta kúsok od námestia. Frigg sa poďakuje a zaplatí... Kráčame úzkymi uličkami tam, kam nás krčmár poslal a ja stála niekde hžadám pohžadom Eithel... Po pár zabočeniach sme sa dostali k niečomu ohromnému, čo musí byť Lykopeon. Vchod tejto nory tvorí vytesaná démonická vlčia hlava z čierneho mramoru. Hladká a dokonalá práca. Pred vchodom stojí stráž. Dve širokoplecé korby a myslím si, že to asi nie je všetko. Zatarasili nám vchod a prezerajú si nás krutými očami. Pýtajú sa, čo chceme a kto sme. Frigg hovorí, že prichádza zo Severného mesta a ja som jej zvolenec, praje si hovoriť s pánom mesta Belzegorom. Povedala to tak dôrazne a tvrdo, že sa im z tvárí vytratili škodoradostné úškrny, ktoré nás v nich vítali, keď sme prichádzali. Frigg vyzerá ako čierna krážovná. Jeden zo stráží zavolá do chodby niečo vrčivým hlasom a po chvíli sa v nej objaví ďalší strážca. Vraví mu, aby nás ohlásil u pána mesta. Opäť zmizol v chodbe. Strážcovia z nás nespustia oči. Mňa to znervózňuje, ale Frigg je úplne kžudná. Vo vchode do Lykopeonu sa opäť objavila strážcova hlava. Belzegor nás očakáva. Boli sme vpustení a dlhou chodbou vykladanou akýmsi červeným kameňom, aký som doteraz nevidel, nasledujeme strážcu. Je osvetlená fakžami a má mnoho odbočení. Lykopeon je v skutočnosti ohromný komplex, na aký zvonka nevyzerá. Aj my sme párkrát odbočili, zdá sa mi, že kráčame nejako dlho. Vošli sme do rozžahlej osemuholníkovej miestnosti podopretej štyrmi stĺpmi. Je to akási dvorana, ktorej dominuje päť drevených, majstrovsky vyrezávaných stolcov, cez ktoré sú prehodené kožušiny. Popri stenách sú dookola umiestnené ďalšie, nie vežmi honosné, jednoduché stolce. Miestnosť osvetžuje nádherný tepaný luster s blikotajúcimi sviečkami. Popri stĺpoch stoja drevá zbité do tvaru X, z ktorých visia okovy. Z jedných okov ešte kvapká krv. Hostitelia asi upratali než prišla návšteva... Do miestnosti vyúsťuje ešte pár nenápadných chodieb. Na piatich dominantných stolcoch sedia piati muži. Štyria sú mladí, dobre stavaní válečníci, ktorí pôsobia divoko a kruto. Trochu mi pripomenuli Eithelinho barbara, ale aj ten pri nich vyzeral civilizovanejšie. Vyzerajú ako bratia, zrejme aj sú. Na najdetailnejšie a najkrajšie zdobenom stolci sedí starí muž. Sivé vlasy má ostrihané nakrátko a sčesané dozadu. Má zaujímavú charizmatickú tvár s ostro rezanými rysmi. Spod hustého obočia na nás hžadia dve razantné, prenikavé, tmavé oči. Je zahalený v lesklom purpurovom hábite. Na krku má zavesenú zlatú reťaz, na ktorej sa hompáža roh z kosti a akáhosi čierneho kovu. To musí byť Belzegor. Aj keď pôsobí vznešene, cítim z neho rovnakú krutosť a divokosť ako z mladých válečníkov, ktorí sedia vedža neho. Vlastne sa na neho každý svojím spôsobom podobá akoby bol jeho synom. Zdraví nás. Frigg sa mu ukloní a ja tiež. Pýta sa Frigg prečo sme prišli. Opäť opakuje jej dôvody. Nie moje. Belzegor sa usmial. Väčšinu rituálov, ktoré by som mal podstúpiť, praktizujú v temných chrámoch. Chce vedieť, aký rituál chce podstúpiť ona, keď sa kvôli tomu odhodlala prísť za pánom mesta. To by som aj ja rád vedel. Frigg hovorí, že chce odolnosť proti ohňu. Belzegor sa uškrnie, bude ju to stáť veža. Frigg mierne zdvihne hlavu a pýta sa čo. Súboj. Odpoveď jej nedal Belzegor, ale válečník po jeho pravici. Nepozerá však na ňu, ale na mňa. Je to silný, ale zrejme aj pružný chlap. Má široké ramená, cez hruď sa mu tiahne široká jazva. Vlasy má hrdzavohnedé, husté a strapaté. Tvár nemá peknú, ale vežmi zaujímavú, podobnú Belzegorovej. Pozoruje nás zelenými očami plnými divokosti. Vlastne žiadny krásavec, ale stavím sa, že mu ženy aj tak ležia pri nohách. Belzegor sa pýta, aký súboj jeho syn Barinog navrhuje. Barinog stále pozerá na mňa, jeho nepríjemný pohžad mu vraciam – nezžaknem sa ho. Frigg vraví, že jej je jedno, aké sú podmienky, bude bojovať. Barinog sa na ňu uškrnul. Bojovať bude na život a na smrť, ale nie s ňou – so mnou. Bastard – už sa na to teším. Frigg zaťala pravú päsť až jej zbeleli kĺby, ale snaží sa nedať najavo svoj hnev – iba tá päsť ju prezrádza. Uprene hžadí Belzegorovi do očí a vraví, že z nás dvoch je ona tá, ktorá podstúpila potrebné rituály, aby mohla zviasť s Barinogom rovný súboj. Belzegor sa do nej vpije pohžadom, pokliaž podstúpila všetky rituály, ktoré tvrdí, má preňho príliš vysokú cenu, aby ju Barinog zabil. Je mu jasné, že proti Baronogovi nemám žiadnu šancu, ale Frigg musí byť jasné, že dostať sa k Azganossovmu rohu sa nepodarí každému, kto o to požiada. Okrem toho, Barinog je ten, kto si môže vybrať protivníka, nie ona. Frigg uvožnila zovretie svojej päste – stavím sa, že už zase presne vie, čo urobí. Dlho sa zadívala na Barinoga, potom na mňa a nakoniec opäť vrátila svoj pohžad Belzegorovi. Dve šupiny žadového draka zažiarili novým plameňom – venovala mu odzbrojujúci úsmev. Vraví, že pokliaž nesmie bojovať, praje si aspoň pozorovať súboj po boku pána mesta. V jeho tmavých očiach sa zaiskrilo. Nedivím sa, Frigg nie je žena, ktorej by sa dalo odolať. Vraví, že súboje sa odohrávajú v neďalekom lese, do ktorého môžu vojsť len dvaja a vyjde iba ten, čo prežije, ale potom sa uškrnie, hovorí Frigg, že ak chce, môže počkať na výsledok zápasu v jeho komnatách. Frigg sa ukloní a odpovedá, že jej bude vežkou cťou. Potvora, vraj vlkodlaci sú verní... Do smrti. Alebo verí tomu, že za pár hodín zomriem, a preto stavila na správneho koňa? Belzegor prikázal dvom svojim mužom, aby ma spútali. Kým nastane zápas, budem uzamknutý v cele. Kým ma zväzovali, vošla do miestnosti nádherná žena v modrých šatách, je to elfka, je to Eithel. Mám chuť zakričať na ňu, vytrhnúť sa strážcom a bežať k nej, ale pohžad, ktorý mi venovala ma zastavil. Nesmiem to urobiť. Kráča k najvyšším stolcom. Pri Barinogovom sa zastaví. Sadne si mu na kolená. Zozadu ju objíme svojimi vežkými rukami, prepáli ma pohžadom a začne ju bozkávať na krku. Bastard! Mám chuť sa na neho vrhnúť a zabiť ho už teraz. Namiesto toho stojím a nechávam si zväzovať ruky – sám neviem ako je možné, že sa ešte ovládam. Odvádzajú ma preč... Pripútali ma v akejsi kamennej cele kovovými putami a nechali ma tam. Pozerám na drevené dvere oproti mne. Neviem ako dlho už na tie dvere civím a snažím sa si veci urovnať. Asi už poriadne dlho. Zrazu sa dvere otvorili a vošla ona – Eithel. Môj modrý anjel. Ticho za sebou zavrela dvere. Ide ku mne. Ani jeden nehovoríme. Pohladkala ma jemne po tvári a pobozkala ma. Opäť som v jej bozku pocítil jahody ako za starých čias. Objala ma. Aj ja by som ju rád objal, ale mám ruky prikované k stene. Šepká mi do ucha, že skúsi Barinogovi ukradnúť kžúče. Potom pre mňa príde. Zajtra v noci by už bolo neskoro. Zavrel som oči. Rád by som zostal v tomto objatí ešte dlho. Veril som tomu, že ma ešte stále žúbi. Zrazu nás vytrhlo hlasné buchnutie dverí. Barinog. Eitheline paže zo mňa rýchlo skĺzli. Barinog zúri. Je to na ňom vidno. Pýta sa Eithel, čo u mňa robí. Hrdo sa otočila a pýta a, či mu to nie je dosť jasné. Eithel, doteraz som si nebol istý, či sa mi to všetko len nezdá, ale teraz to viem – je to ona a vôbec sa nezmenila. Musel som sa v duchu usmiať. Ale vežmi rýchlo som pochopil, čo všetko ju to stálo. Rozzúrene k nej prišiel a schytil ju za ramená. Vravím mu, aby ju pustil. Vysmial sa mi do tváre, vraj čo zmôžem. Má pravdu, pripútaný hrubými okovami k stene nič nezmôžem. Keby som bol vožný, zabil by som ho. Raz to urobím. Udrel ju svojou širokou dlaňou. Vravím mu, aby prestal. Eithel ho poriadne nakopla kolenom a snaží sa mu vytrhnúť. Muselo to riadne bolieť – zasyčal čosi vo vlčom jazyku, ale aj tak ju drží pevne. Bije ju. Bezhlavo, zúrivo. Bezmocne napínam svaly a kričím naňho nech prestane, lebo ju zabije. Desím sa toho, či to ten šialený psychopat už neurobil. Eithel stratila vedomie. Ten sukin syn sa už začína ukžudňovať. Cítim ako mi po zápästiach steká krv. Uvedomil som si to až teraz. Je to z toho, ako som bezmocne lomcoval v putách rukami. Na nohách som si zaručene vyrobil zopár modrín od reťazí. Barinog si prehrabne svoje rozstrapatené vlasy a vraví, že so mnou si to vybaví neskôr. Vravím mu, že ho zabijem. Uškrnul sa, odtrhol z Eitheliných šiat pruh látky. Podišiel ku mne a zaväzuje mi ním oči. Mám chuť pokúsiť sa znova oslobodiť, ale viem, že musím šetriť energiu na zajtrajší večer. To, čo urobil Eithel si odpyká do poslednej kvapky, prisahám. Vraví, že cez tú látku neuvidím ako mi umiera a nebudem vedieť, kedy jej mám povedať posledné zbohom. Budem cítiť jej nádhernú vôňu, ktorá ma prinúti zošalieť. Kričím, že ho zabijem a počujem už len jeho kroky a diabolský smiech... Snažím sa na Eithel hovoriť, vravím jej, že ju žúbim, napínam uši, aby som začul jej dych. Nepočujem nič. Keby som ju aspoň smel vidieť. Ten prekliaty kúsok látky je už zvlhnutý mojimi slzami zúfalstva. Prisahám, že Barinoga zabijem. Zrazu počujem, ako sa dvere mojej cely opäť otvorili. Niekto ticho vošiel. Pýtam sa, kto to je. Žiadna odpoveď. Kričím. Žiadna odpoveď. Počujem ako je Eithel vlečená niekam preč. Kričím, aby jej dali pokoj. Žiadna odpoveď. Dvere sa zavreli. Znova som sám, ale nie na dlho. Stratil som pojem o čase, ale myslím, že to mohlo byť asi tak po dvoch hodinách odvtedy, čo Eithel odvliekli preč. Moje dvere sa opäť otvorili. Je tu nejak rušno. Ktosi ku mne kráča. Je blízko, vežmi blízko. Cítim na tvári hrejivý dych. Presúva sa k môjmu uchu. Hlboký ženský hlas sa pýta ako sa mám. Frigg. Pýtam sa, či jej o tom Belzegor nepovedal. Mrcha – musí vedieť, čo sa stalo s Eithel. Vraví, že má pre mňa niečo, čo zvýši moje šance proti Barinogovi. Mlčím – zabijem ho – s Frigginou pomocou, alebo bez nej. Cítim jej dlhé prsty, ako ma šacujú a pátrajú po mojom tele. Pomaly sa spúšťajú nižšie. Zastavili sa mi na kotníkoch. Niečo mi vkladajú do topánky, niečo pevné a chladivé. Jej prsty zo mňa zmizli. Opäť sa postavila, počul som to podža mäkkého zašušťania jej šiat. Bez slova odchádza. Kiež by som tú beštiu už nikdy nevidel. Keby ma sem nebola doviedla, mohla Eithel ešte žiť. Aj keď aký by to bol život pre nás oboch? Dvere sa ticho zavreli... Buď som zaspal únavou, alebo upadol vyčerpaný do bezvedomia... Sám neviem. Som stuhnutý, bolia ma ramená a paže. Zo včerajšieho večera si pamätám hlavne, čo sa stalo Eithel a chuť po pomste mi dodáva do žíl energiu. Marí sa mi, že za mnou bola aj Frigg, ale to mi je jedno. Prebrali ma stráže, čo ma sem priviedli. Už je čas súboja. Bol som mimo tak dlho? Otvárajú mi putá a reťaze. Držia si väčší odstup ako minule. Ticho ma vedú katakombami Lykopeonu von do mesta, cez námestie do čiernej veže na miesto, kde sa pokúsim roztrhať Barinoga na kusy. Tak nie... Pozrel som sa na oblohu. Je jasná, bez mrakov. Žiari z nej na mňa bledý dorastajúci mesiac. Ešte nie je spln, zrejme proti Barinogovi nebudem môcť využiť svoje vlčie ja. Kráčame planinou pekne dlho. Do hmly, ktorá ju obkolesuje. Podobnou hmlou sme išli s Frigg, ale zrejme inou stranou, lebo z tejto sa vynárajú tmavé pokrútené stromy bez lístia a nejaké podivné borovice, ktorým pre samú hmlu nevidím na vrchol. Strážci hovoria, že ďalej musím ísť sám. Rovno až na mýtinu smrti. Barinog ma tam už čaká. Kráčam pomaly a opatrne. Po pár minútach hmla začína rednúť a trhá sa. Odhažuje mýtinu, na ktorú určite nezavíta žiadne živé zviera. Je plná pahýžov dreva obrastených brečtanom. Zem je tu čierna, nasiaknutá krvou mnohých a stromy, ktoré ju obkolesujú naťahujú svoje konáre, akoby chceli rozškriabať celý svet. na druhom konci sedí na vyvrátenom kmeni nejakého stromu Barinog. Vyzerá ako temný princ na svojom tróne. Ja ho zosadím, len kvôli tebe Eithel. Nemá zbraň, ani ja ju nemám – ale to bude zrejme podmienka súboja – zabíjať holými rukami... Postavil sa. Na jeho arogantnej tvári sa objavil nepríjemný úsmev. Vraví, že na túto chvížu čakal pridlho a teraz si ju vychutná. Neodpovedám, ale myslím si to isté. Barinog zavyl, rozbehol sa proti mne a zrazil ma k zemi. Nečakal som to, ale stihol som zareagovať. Schytil som ho za ruky, prevalil sa na zem a vymrštil ho dozadu. Preletel pár metrov. Jedna nula pre Dima. Na nohy sme sa dostali naraz. Zaútočil. Tento krát som reagovať nestihol. Vrazil mi poriadnu šupu. Spadol som na zem. Spomenul som si, ako bil Eithel. Chcem sa postaviť a zabiť ho. Nakopol ma párkrát do brucha. Snažím sa brániť, ale je to silný chlap a jeho údery sú príliš tvrdé. Vyčerpaný sa snažím nájsť energiu na posledný odpor – prisahal som Eithel, že ho zabijem. Nemôžem to vzdať bez toho posledného pokusu. Barinog ma nečakane prestal udierať a kopať. Cúvol pár krokov ďalej. Pevalil som sa na bok a zacítil som niečo tvrdé a chladivé pri žavom kotníku. Frigg, už som si spomenul prečo ma bola navštíviť v cele. Pozorujem Barinoga a snažím sa tú tvrdú vec v topánke nahmatať. Barinog zatiaž sklonil hlavu a mumle nejakú modlitbu. Začína sa meniť. Prvýkrát vidím premenu naživo. Takúto premenu podstupuje každý mesiac Eithel. Podstupuje? Ale teraz je to cielená premena. Mení sa, aby ma zabil. Nahmatal som konečne tú vec. V ruke držím rukoväť dýky. Barinog sa premenil. Stojí predo mnou vežký sivý vlk s rozďavenou papužou, ktorý sa ma chystá poslať do pekla. Vlastne nevyzerá ako skutočný vlk – je z neho cítiť bezhraničnú krutosť a zlo. Vrčí a pripravuje sa po mne skočiť. Rýchlo som vytiahol dýku. Pohžad na ňu ho prikoval na mieste. Je strieborná. Ako to, že je strieborná?.. To je teraz jedno. Prehodil som si ju v ruke. Prekvapenie v jeho očiach ma uspokojilo. Teraz to schytá bastard. Vrhám tú dýku po ňom. Jediná šanca, ale na takúto vzdialenosť som ešte nikdy neminul ciež. Ani dnes nie. Dýka sa mu zabodla po rukoväť do hrdla. Ozvala sa prekvapené bolestivé zavytie. Skymácal sa na zem, je mŕtvy. Premenil sa späť na muža, ktorým kedysi zvykol byť. Postavil som sa. Celý dolámaný som prišiel až k nemu. Párkrát som ešte kopol do jeho nenávidenej mŕtvoly... Nepomohol som si, keď som si spomenul na to, čo urobil Eithel. Konečne je mŕtvy... A čo teraz? Do mesta sa nevrátim, už ma tam nič neláka. Možno Frigg... Ako to vlastne bolo s tou striebornou dýkou. Pred chvížou som videl, že povery o moci striebra nad vlkodlakmi sú pravdivé. Ako mi ju mohla dať? Ako to, že som ju smel použiť? Som zmätený. Zrazu sa z hmly vynoril nejaký obrys. Je to vlk – má čiernu lesklú srsť a kamenne chladné oči. Freki. Podišiel ku mne. Oňuchal Barinogovo mŕtve telo a obtrel sa mi okolo nôh. Kráča preč. Po chvíli sa zastavil a otočil sa na mňa. Chce, aby som ho nasledoval. Pomaly kráčam za ním, ale najprv som vytrhol svoju dýku z Barinogovho krku. Nechcem byť nepripravený. Vošli sme znovu do hustej hmly a kráčame lesom. Nechám sa viesť... Dostali sme sa k akejsi jaskyni. Freki vošiel. Nasledujem ho. Všimol som si, že v jaskyni nie je hmla. Je osvetlená mihotavým plameňom, ktorý horí v ohnisku. Pri ohni niekto leží. Je to žena zabalená v čiernej kožušine. Jej zlaté vlasy s ňou ostro kontrastujú. Dúfam, že len nesnívam. Idem k nej, kžaknem si k nej, pohladím jej zlatavé vlasy. Je to ona. Eithel. Pobozkám jej sladké pery. Cítim na svojej zbitej tvári jej slabunký dych. Chcem ju vziať do náručia, ale panovačný ženský hlas mi hovorí nech to nerobím, pretože je vežmi slabá. Otočím sa za hlasom a vo výklenku som zbadal opretú Frigg. Usmiala sa na mňa. Vraví, že jej dala nejaké bylinky, ale asi bude ešte chvížu trvať než sa zotaví úplne. Pýtam sa jej ako to bolo s mojou dýkou – povedala mi, že je vlkodlak, keď som sa jej na to raz pýtal. Usmiala sa a pokrútila hlavou. Vraví, že mi vtedy povedala len tožko, že je vežmi temné stvorenie. Keby ma uhryzla ona, mohlo by ma to zničiť ako jej manžela. Pýtam sa, kto ma teda kúsol. Ale odpoveď na mňa civí spoza Frigginých nôh. Freki. Usmial som sa, aj tak by ma zaujímalo, čo je Frigg zač. Prišla ku mne, nahla sa a šepká mi do ucha, či to chcem vážne vedieť. Počul som ako sa Eithel zhlboka nadýchla. Hovorím nie. Frigg sa nado mnou vzpriamila, nádherná, osvetžovaná jazykmi plameňov. Vraví mi, že som urobil dobre. Ďakujem jej, že mi pomohla získať späť Eithel. Uškrnula sa, vraj by to nerobila, keby tým niečo nezískala aj ona. Až teraz som si všimol, že má za pásom prepásaný Azganossov roh. Pýtam sa ako sa jej podarilo vziať ho Belzegorovi. Odpovedá pre mňa nie vežmi zrozumitežným gestom. Chrbtom ruky si utrie ústa tak, ako to urobila v krčme, keď jej krv stekala po brade. Začala sa smiať na mojom prekvapenom výraze. Odopla roh od pása a podala mi ho – mám skúsiť zistiť, či mi ukáže aj to ako zbaviť Eithel kliatby. Akonáhle som ho priložil k ústam, roh sa naplnil vínom. Myslím na to, ako Eithel vrátiť jej pôvodný život. Odpil som si. V mysli sa mi na pár sekúnd objavila vízia. Bolo to vežmi bolestivé pre Eithel aj pre mňa, ale neodohrávalo sa to v žiadnom temnom chráme. Bol to chrám boha svetla. Zostal som z tej vízie celý roztrasený. Je to vežmi zvláštny pocit. Podal som roh späť Frigg a ona si ho pripína k pásu. Teraz bude využívať jeho služby ona. Zadíval som sa do jej krásnej tváre a pýtam sa, či to bol jediný dôvod, pre ktorý nám obom pomohla. Zavrtí hlavou, vraj som bystrý pozorovatež. Hovorí, že mojej láske čosi dlžila. Pýtam sa, čo také. Odopla si z krku stuhu s temnečervenou ampulkou a hodila ju do ohňa. Ampulka vplyvom tepla praskla, stuha pomaly horí. Frigg sa na to všetko díva s uspokojeným výrazom v tvári. Vraví, že už nemusí hžadať svojho manžela, aby ho zabila, pretože Eithel ho našla skôr. Dokonca mu vo svojej temnej podobe spôsobila asi tožko bolesti, kožko by mu možno Frigg kvôli svojej láske odpustila. Frigg odtrhla svoje oči od ohňa. Poslala mi vzdušný bozk a vraví, že ak by bola Eithel hra, ktorú neuhrám, mám vyhžadať ju. Odchádza. Freki pomaly našžapuje za ňou. Zavolal som za ňou zbohom, ale neotočila sa. Zmizla v hustej hmle... Poprikrýval som Eithel kožušinami, ktoré som našiel u ohňa a rozprestrel na zemi vedža nej jednu pre mňa. Pozorujem ju ako ticho dýcha a dúfam, že už zostane navždy pri mne...