Nokturno.net / tvorba / dílko

Je štvrtok poobede. Vrátil som sa z obedu v školskej jedálni. Teraz ma čaká ešte hodina informatiky a potom cesta domov ako v každý bežný deň. Začína informatika. Slečna Wolfová, naša pani učiteľka nám vysvetľuje, čo budeme dnes robiť.
"Dneska sa naučíme ako naprogramovať kostru webovej stránky v HTML." Zrazu si uvedomujem, že táto štvorica písmen mi nič nehovorí. Ako je to možné? Veď na minulej hodine mi to pálilo z celej triedy najviac. Znovu si ten názov zopakujem v mysli. HTML. Myseľ mi odbieha kamsi preč. Zvláštny pocit. Voľáko sa dnes neviem sústrediť. Aj napriek tomu nejakým zázrakom naprogramujem akúsi absurdnú stránku.
Zazvonilo. Konečne. Idem dolu do šatne a prezujem sa. Rozlúčim sa so spolužiakmi a vychádzam von zo školy. Je krásny jesenný podvečer a ja kráčam parkom po spadnutých listoch. Mám pocit ako keby som sa nachádzal niekde v zázračnej krajine. Nikdy predtým mi obyčajné listy neprišli také nádherné a povznášajúce. Zvláštne. Zdá sa mi, akokeby sa mi chystal zjaviť Boh a toto všetko je príprava na ten okamih. Idem peši domov. Zmráka sa. Keď vyjdem na kopec, na ktorom máme dom, všimnem si krásny krvavý západ slnka. Asi minútu ho sledujem a som dojatý skoro k slzám. Tie emócie ma ale vyčerpávajú ešte viac. Doma si budem musieť zdriemnuť. Tu ku mne prehovára Barfus, môj hosť a pán. Komunikuje na vysokej úrovni sugescie, neviem ani aký má hlas, ani akou rečou hovorí. Zhosťuje sa mojich myšlienok.
Vchádzam do nášho vchodu. Barfusa akurát niečo poriadne nasralo. Začína peniť a ubližuje mi. Môj mozog naťahuje na škripec a mláti po ňom kováčskym kladivom. Je šialene zúrivý. Smejem sa od strachu v ukrutnej agónii, pričom dúfam, že môj smiech ho zastaví a rozveselí. Nakoniec sa rozplačem. Barfus konečne prestáva a sýti sa mojimi slzami. Keď sa nažere, zaspí.
Vošiel som domov. Mama stojí v kuchyni s pohárom vody v ruke a hľadí do prázdna. Vchádzam do izby. Barfus sa zobúdza. Musím zabiť mamu. Vchádzam do kuchyne. Mama sedí a číta. Mlčí. Pomaly vyberám z príborníka nôž. Všetko je tiché a pomalé ako vo sne. Pristupujem k mame. Začínam ju akokeby nič skusmo rezať nožom do krku. Nedeje sa nič, iba spod ostria noža začína lenivo vytekať hustá čierna krv. Mama mlčí a číta ďalej. Keď vidím, že si ma nevšimla, pokračujem. Režem hlbšie a odkrývam tkanivá a tepny. Druhou rukou sa začnem prplať v rane. Krv je studená, a tepny sú tak krásne zaujímavo usporiadané. Chvíľu sa v nich preberám a som dojatý. Aké krásne Božie stvorenie. Mama stále číta a nevšíma si ma. Začnem prerezávať tepny. Keď prerežem druhú, nájdem v nej akéhosi červa. Je biely, hrudkovitý a poriadne tučný. Červa vyberám. Začína ma to baviť. Odkrývam svaly. Medzi svalmi zrazu objavím spiaceho chrobáka, veľkého asi ako dlaň. Chrobák v spánku lenivo hýbe nohami. Ahoj Barfus. Tu si. Barfusa vyberám. Strácam pojem o čase. Mám pocit že zastal. Všimol som si, že mama už nedýcha. Púšťam ju z rúk a rozpitvané biele telo padá na zem. Pozerám ako je skrútená na zemi a som dojatý. Zrazu tento pocit vystrieda silná ľútosť a plač. Moja mama ma mala tak rada. Spomínam na všetky krásne chvíle, ktoré som s ňou zažil. To všetko je minulosť. Keď doplačem, vyberám z chladničky mlieko a dávam si za glg. prichádza krásny pokoj a ticho. Barfus je spokojný. Dokonané je.