Nokturno.net / tvorba / dílko

Priviazali ma o kamenný menhir zasvätený nejakému svetlému bohu.Je skoro pravé poludnie a slnko mi neúnavne praží do tváre.Možno trochu moc pripieklo aj hlavy tých prihlúplych vidiečanov.Zhŕkli sa okolo mňa,hádžu do mňa kamene,kričia na mňa "démon" a "netvor",ale ešte vždy sa neodvážili priblížiť úplne,teda ženy a deti nie-muži mi už uštedrili pár rán do tváre a brucha.Sprostí sedliaci!Chcú ma upáliť.Obviňujú ma,že som prízrak vraždiaci mladé dievčatá,(asi najlepšie panny),aby som ich obetoval Dachmodeelovi, temnému bohu bojovníkov,sžubujúcemu vládu nad svetom.Viem o tých vraždách...Zatváram oči a snažím sa spomenúť si kožko sa ich tu v poslednej dobe udialo.Snáď štyri.Tou ich zaostalou dedinou pohŕdam a chcel som ňou len prejsť...Strávil som tam viac času ako som mal a chcel,za tú dobu si už snáď o mne mohli vytvoriť lepšiu mienku...Ale áno,som bojovník-nájomný žoldnier,a preto musím zomrieť.Je začiatok jesene,takže si zo mňa spravia vcelku hrejivý táborák.Už mi k nohám,(tiež zviazaným) skladajú nejaké suché drevo.Snáď vydržím hladné plamene oblizujúce moju kožu a hryzúce až do mäsa a zomriem ako muž,bez plaču,prosieb a výkrikov bolesti...Zrazu okolo počujem chaos a teraz nemyslím kliatby a urážky.Otváram oči.Pri zhromaždisku sa na koňoch týčia dvaja jazdci,ona a on.Sú bohato oblečení ,majú nádherné kone,vyzerajú noblesne a vyvolávajú rešpekt. Ona je nádherná.Sedí na bielom koni v bledomodrých šatách,cez plecia má zopnutú kožušinu z vlka.Má bledú pokožku,mäkké pery ako lupienky ruže.Oči nebesky modré.Vlasy jej splývajú vo svetlých kaskádach na plecia.Na bledej ruke s dlhými štíhlymi prstami svieti nádherný strieborný prsteň s dúhovým opálom.Vyzerá étericky a krehko ako princezná elfov.On
je muž,pred ktorým mám aj ja rešpekt.Týči sa na svojom bojovom čiernom koni ako hrdina dávnych legiend.Je vysoký,má široké plecia, viem,že krúžková zbroj z čiernej ocele zakrýva pružné povrazce pevných svalov.Jeho šarlátový plášť vanie v miernom vetre.Vlasy má tmavé, siahajú mu po plecia a pôsobia neupravene.Z opálenej,vetrom ošžahanej tváre,nás pozorujú jeho tmavé rozhodné oči.Je to pozoruhodná dvojica: ona a on.Vznešeným tónom prehovára k sedliakom.Vravia mu čo sa tu deje.Rozumie,kývne hlavou a hovorí niečo dievčaťu.On chce odísť a nechať ich aby vykonali to,čo vykonať treba-podža nich.Ona mu jemne položila ruku na predlaktie a niečo mu hovorí,vežmi ticho.Nepočujem a myslím,že ani tí,čo stoja pri nich nepočujú čo hovorí.Snáď počujú jej hlas,zrejme žahký a zvonivý ako vánok.Bojovník zoskakuje z koňa.Hovorí dedinčanom,že im ma nedovolí upáliť a pustí ma ak mu nato dám dôvod a poviem mu svoju pravdu,ktorá ho uspokojí.Dedinčania protestujú,ale stačilo pár tých sebavedomých vodcovských pohžadov jeho tmavých očí a ruka na rukoväti jeho meča a protesty utíchli.Kráča ku mne.Prepažuje ma tými temnými očami akoby zo mňa chcel vyčítať odpoveď sám.To bude ťažké...Narazil na rovnocenného súpera.Rád by som si s ním niekedy v boji zmeral sily-porážka niekoho ako je on by ma uspokojila.Pri pohžade na neho sa mi nepodlamujú kolená,neuhýbam pohžadom,sám dobre vidí,že som mu rovnocenný a zaslúžim si preto rešpekt.Vyzerá,že je mladší ako ja,okolo 28 rokov,ale je rovnako zocelený ohňom mnohých bojov.Pýta sa,kto som a čo sa tu deje.Hovorím,že sa volám Faron a že som len žoldnier hžadajúci prácu-dedinčania ma krivo obvinili a preto ma chcú upáliť.Chvížu premýšža a pozerá sa do tvárí tých úbožiakov.Hovorím mu aby ma prepustil.Zrak mu padol na krásku,ktorá s ním prišla.Kývla hlavou a usmiala sa na neho-v jej očiach je tožko súcitu a nádeje.Vytiahol dýku a prerezal mi putá.Dedinčania sa chystajú zabiť nás oboch,aj keď ja aj on vieme,že nemajú najmenšiu šancu.Tasí meč a mne podáva dýku.Chystáme sa zaútočiť prví.Čosi nás zastavilo,aj dedinčania razom skrotli.Je to jej hlas.Modlí sa k bohyni vody.Tú uznávajú aj títo dedinčania-je to patrónka ich zavšivenej dediny.Skladajú zbrane.Nechajú nás prejsť a odísť.Jej hlas ch upokojil a presvedčil.Je úžasná...On nasadá na svojho koňa.Hovorím,že pre všetkých troch bude bezpečnejšie ak pôjdem s nimi.On iba pokrčí plecami,ona mi ďakuje.Kráčam pešo vedža jej koňa,páči sa mi...A konečne som zase vožný,môžem si prehrabať svoju plavú hrivu a už sa teším ako sa dostanem k nejakému potoku a opláchnem si tvár žadovo studenou vodou...Pýtam sa jej,kto sú. Než stihne odpovedať,odpovie mi on.Tvrdí,že sú súrodenci a cestujú niekam k moru.Z jeho tmavých očí neviem vyčítať viac,viem že tam niečo nesedí,ale nemá zmysel sa ho pýtať ďalej.Podža úsmevu,ktorý šibalsky preletel jej tvárou viem,že on niekde zaklamal.Pýtam sa na mená-ona sa volá Kyra,on je Venar.Ona pôsobí vežmi uvožnene,šťastne a pozará na Venara tak ako sa na bratov obvykle nepozerá.On je zadumaný a ostražitý ako muž na úteku.Vchádzame do lblízkeho listnatého lesa.Všimol si,že jej držím vôdzku a prepálil mi ruku pohžadom....


Dokončím to nabudúce-nečakaná návšteva:)!!