Nokturno.net / tvorba / dílko

Vyzuj si svoju ťiaž
a vstúp,
druhú tvár z tváre mi zmaž,
tretiu mi kúp...
Za mince z tvojej lásky...
Za kúsky môjho svedomia...

Zhasni a zviaž
a dlaňami čítaj
farebnú vitráž
skleneného srdca- inotaj,
utkaný zo sametovej pásky...

Slzy sa teraz nehodia,
ani jahody a šľahačka.
Stačí mi bozk
a pustiť hudbu:
"Povedzme možno, povedzme že..."
V knihe tieňov chýba slovo náhoda
a osudovosť je len slovná hračka.
Zašepkám "dosť"
a aj tak nechám sa unášať prúdu
elektriny, vody, vetra, bezťiaže...

Opíš mi mesiac,
opíš prstom môj bok,
opisuj kúzla z rozprávkových knižiek-
neublížia...
A možno mi odčarujú plutvy a chvost.
Aj keď nechtiac,
otočím sa tristošesťdesiat stupňov vpravobok
a stratím chladné čaro Njordových kňažiek,
za ktoré v hĺbkach slúžia
a budeš mať len ženu- je to dosť?

Tak vyzuj si svoju ťiaž
a sadni si vedľa mňa,
podaj mi jahodu-slzy sa nehodia
a rozmýšlaj,
či v knihe tieňov neexistujú náhody...

Šminky mi z tváre zmaž
a objím ma,
opíš mi mesiac- kým iný objavia
a chvíľu nedýchaj...
Nechcem skončiť ako tá vytiahnutá z vody.