Nokturno.net / tvorba / dílko

Starý hostinec na konci dediny bol už niekoľžko rokov obľžúbené miesto dedinčanov. Stretávali sa tu nielen oni, ale raz za čas sa tu objavil aj putovník, ktorý im ochotne porozprával, čo sa deje vo svete. Hostinec nebol plný len opilcov. Chodili sem deti, ale aj ženy, ktoré sa považovali za dámy. Ale povedzme si úprimne. Boli to iba obyčajné roľžníčky a k  dámam mali na míle ďaleko. Ale v  starom hostinci bolo jedno, kým skutočne ste. Nikto sa o  to nezaujímal. Tu sa pilo, jedlo, žartovalo, hádalo, občas aj bilo, ale hlavne klebetilo, chvastalo cudzím perím a výnimočne aj svojim vlastným a predovšetkým sa tu občas objavil starý rozprávkar.

,,Je to blázon," tvrdil o  ňom posmešne krčmár. Šialený rozprávkar sedával vždy pri kozube, V  tmavom kúte, kde naňho nebolo vidieť. Keby nevedeli, že tam sedáva každý večer, ani by si ho nevšimli. Časy, keď sa tešil obdivu a prosbám, aby vyrozprával jedne z  príbehov, boli preč. Dnes po ňom ani ten túlavý pes neštekol.

Smutný osud človeka, ktorý toho zažil viac, ako si dedinčania vedeli predstvaviť. Pre nich to bol iba čudák. Viac ako čarovné príbehy ich zaujímalo, čo sa deje mimo tejto svetom zabudnutej dedinky.

Už piaty deň zbierala odvahu požiadať starého rozprávkara, aby jej povedal nejaký príbeh. Dopila pivo. Vstala a podišla k  jeho stolu. Zhlboka sa nadýchla a chystala sa ho osloviť.
,,Ak si sa prišla posmievať, prosím, odíď," predbehol ju starý muž. Napil sa a smutnými očami na ňu uprene hľžadel. Čakal, že odíde.
,,Nie," namietla, ,,chcela som, aby si mi povedal nejaký príbeh.„
,,Prečo by som mal? Veď som iba starý blázon.“
,,Lebo, keď som bola malá, každý večer si mi vyrozprával jeden príbeh. Putovala som s  hrdinami ďaleko odtiaľžto, kým moji rodičia hľžadali pravdu vo víne.„
,,Tie dni sú už dávno preč,“ odvetil, ,,už nie si dieťa, prestala si snívať a moje príbehy považuješ za výmysly blázna.„
,,To nie je pravda.“ Povedala, no v  hĺbke srdca vedela, že starec má pravdu. Mal ju vždy a vo všetkom. Bola škoda, že sa nenašiel človek, ktorý by jeho radám načúval.
,,Nemyslím si, že si starý blázon a tvoje príbehy sa mi vždy páčili. A  vôbec si nemyslím, že sú to iba táraniny. Naopak. Mám podozrenie, že všetko, o  čom rozprávaš, si zažil."

Starec nepovedal nič. Smutné oči sa mu zaleskli nádejou, že konečne niekto chce počuť jeho príbehy. Keď však ani po minúte neprehovoril, porazene sklonila hlavu.
,,Vieš, raz si mi povedal niečo, čomu som neverila. Časom sa staneme takými, za akých nás považujú ostatní. Mal si pravdu." Vstala a chystala sa odísť.
,,Sadni si," zastavil ju rozprávkar a na jej tvári sa objavil úsmev. Rýchlo si sadla späť, akoby sa bála, že rozprávkar zmení názor. ,,O  čom chceš počuť príbeh?„
,,O  dávnom bláznivom rozprávkarovi,“ usmiala sa a starec sa zasmial. ,,Ako chceš, ale nebude to krátky príbeh.„
,,Máme čas,“ pokrčila plecami a podoprela si hlavu rukou.

Starý hostinec na konci dediny nebol nikdy prázdny. A  aj keď z  neho odišli opilci a roľžnícke dámy, ešte vždy tu ostávali deti. Sedeli okolo kozuba a počúvali. A  starý rozprávkar im každý večer vyrozprával jeden príbeh…