ikona.png, 0 kB Nokturno.net / tvorba / dílko

  

+ přidej: dílko | obrázek» přihlásit | zaregistruj se

Dva v jednom

04.06.06 | Nata, @, další tvorba | 2890 x | vypínač

Noc mala pre ňu magické čaro. Bola na rozdiel od dňa tajomná, neukazovala každému svoju nahú tvár ako deň. Jej temnota sa zdá tak jednotvárna, ale v skutočnosti nikto nevie, čo sa v nej skrýva. Tým ju priťahovala. Noc jej umožňovala zažívať to, čo počas dňa nedokázala. V deň mali všetky veci svoje pevné miesta a pravidlá, podľža ktorých sa svet riadil. V noci to bolo iné. V čiernote noci nebolo ťažké si predstaviť a urobiť čokoľžvek. Čokoľžvek. Čo sa deje v noci je cez deň akoby zabudnuté. Preto je v noci omnoho jednoduchšie urobiť niečo bláznivé, neopakovateľžné. Do mysle sa vkrádajú neviazané myšlienky povzbudené vedomím, že noc zostane zabudnutá akoby sa spalo a snilo.
Cez deň zapadala do kolektívu, ale len preto, že nikto nepoznal jej tvár v noci. Zatiaľž čo spali, jej bezduché telo blúdilo. V noci jej duša spala a tela sa zmocnil diabol, s ktorým sa delila o svoje telo noc čo noc. Diabol ovládajúci jej telo hľžadal pokoj, ku ktorému mu stále niečo chýbalo. To on ju nútil robiť tie strašné veci! Vedela, že sa o svoje telo s niekým delí. Počas dňa si to nepripúšťala, za súmraku ochotne podľžahla. Nemala už síl bojovať, pretože vedela, že bez neho by zanedlho zoschla a nezostalo by z nej nič. Zistila, že diabol je jej neoddeliteľžnou súčasťou a ak by sa pokúsila zabiť jeho, znamenalo by to pre ňu smrť.
Jej kroky viedli tam ako každú noc, odvtedy, keď zistila, že jej krv nie je čistá. Neskôr sa stále menila, až mala pocit, že nie je jej. Netrvalo dlho, kým pochopila. Krvné testy líšiace sa skupinou len potvrdili jej domnienky.
Dvaja ľžudia nemôžu žiť v jednom tele. Žiť môže len jeden, ten druhý len existuje. Každú noc sa dozvedala kúsok z osudu toho druhého. Len nerozumela, prečo práve ona. Čím sa tak líšila od ostatných? Nepoznala duše ostatných, ale vedela, že má niečo s diablom spoločné čo nemal nikto v jej okolí. Diabol ju vždy najprv doviedol na miesto, kde zotrvával kým sa nasťahoval do jej tela. Podľža roku vytesanom na rozpadajúcom sa náhrobku čakal veľžmi dlho a nehodlal sa len tak ľžahko vzdať nového domova. Dávno pred ňou vymenil vlastné pulzujúce telo za chlad hliny kde sa červy pomaly prekúsavali k skutočnej podstate jeho bytia. Nehodlal sa nechať rozožrať hlinou a zmenil bydlisko. Tentokrát za živé a cudzie.
Prsty jej skĺzli k vytesaným písmenám. Verila, že práve túto noc sa jej podarí spojiť s dňom a bude skutočne poznať meno svojho hostiteľža. Jej telo malo dve duše a dva životy. Nerozumela prečo sa nedajú spojiť. Takto ju pripravoval o roky života. Zo svojho skutočného života žila len niečo viac ako polovicu. Zbytok žil on.
Možno ju miloval. Veď práve milenec sa snaží stať súčasťou svojej milovanej. Snaží sa ju poznať ako nikto iný, poznať jej reakcie, najskrytejšie myšlienky a v neposlednom rade ju ovládať. Nedá sa to nazvať láskou, lež posadnutosťou, ak sa snaží spojiť dva nezlúčiteľžné svety. Noc a deň. Mesiac a Slnko. Smrť a život. Ona však už nemohla milovať, lebo bola otrpkyňou, nebola sebe pánom.
Zahľžadela sa na mesiac. Bol akoby slnkom ich života. Nikdy sa naň nepozerala sama. Vždy, keď žiaril na obloh, bol s ňou. Nepoznala, aké je to čistou mysľžou sledovať nočnú oblohu. Jej očami hľžadel niekto iný. Cítila k nemu príťažlivosť, ale aj nenávisť. Nenávidela svoj nočný život, ale potrebovala ho.
Žiaril si v plnej kráse. Túto noc je čas. Jedno telo nevyživí dve duše. Život kolujúci v jej žilách nebol pre dvoch. Každý mesiac mu musela dodať nový život. Vziať ho niekomu, kto si vystačí sám sebe. Musela nájsť človeka, ktorý jej dá to, čo každý mesiac obetovala svojmu pohlaviu. No nebolo to ťažké. Diabol mal veľžkú moc a dokázal poraziť každého kto sa nevedel proti nemu brániť. Odpoveď na túto otázku nepoznala ani osoba jemu najbližšia.
Hon na ľžudskú obeť sa mohol začať. K obeti ju viedol neodolateľžný pach krvi. Nedalo sa jej to vyčítať, každý tvor sa predsa snaží prežiť na úkor slabšieho. Len človek, ktorým v tú noc nebola, dokáže zabíjať pre vlastné potešenie. Iba ľžudskú dušu lovca teší pohľžad na krvácajúce nehybné telo. Dokáže sa tým ešte aj pýšiť! A navyše mnoho zločinov z pasie zostane nepotrestaných, ba aj obdivovaných a vraždy potrebné pre vlastné prežitie zostanú nepochopené.
Rudé oči v tme nevidel. Myslel si, že za ním prichádza obyčajná mladá dáma. Keby bola bývala pri zmysloch, ten nežný úsmev a priateľžské očká by na ňu zapôsobili. Teraz si ale nemohla vyberať. Bola to otázka života a smrti. Buď umrú oni alebo neznámy.
Akoby neveril nožu trčiacemu mu z hrude. Prekvapený výraz v jeho tvári neprehliadol ani diabol. Oči kričali: „Zradca!“ a nechápali, čo sa deje. Telo sa zapotácalo a v okamžiku ležalo horeznačky na zemi. V ich očiach sa objavila zmes radosti a túžby. Žiarili do temnoty krvavo rudým odtieňom nenásytného zvieraťa. V tých diabolských očiach bude onedlho prúdiť krv neznámeho. Stačilo sa iba zohnúť k nehybnému blednúcemu telu, rez nožom pod krk a sať nehybnú tekutinu života, až pokým v mŕtvom tele nezostanú žiadne stopy života.
Telo odvliekli do neďalekého lesa. Bola tam nenápadná jeskynka, do ktorej iba on poznal vchod, pretože nikto do tých končín nechodil. V dedinčanoch to miesto vzbudzovala strach, odpudzovalo ich. Nepoznali príčinu, vedeli len, že sa tam jednoducho nechodí. Žiadny cudzinec sa nepýtal prečo. Aj on cítil, že sa tam deje niečo zlé.
Vovnútri jaskyne ležali na kope hnijúce telá. Boli špinavé od stekajúcej vody a hliny. Zo spodku kopy vykúkalo zo zhnitého tela iba belmo očí, na ktorých si ešte nepochutili zvierací obyvatelia jaskyne. Na vrchu ležala mŕtvola z minulého mesiaca – mladá žena, s za živa krásnymi svetlými vlasmi, ktoré teraz už stratili svoju krásu a zmierili sa s osudom, že už neslúžia na okrasu mladej dámy, ale zakrývajú rozkladajúcu sa tvár muža pod ňou. Keby obaja žili, určite by sa potešili tejto situácii.
Na vrchné telo pribudlo nové. Blondýna vydala iba nemý vzlyk nad ich osudom. Jej nebolo súdené prinavrátiť život, ale nepáčili sa jej vražedné ťaženia diabla. Okrem krvi, ktorú potreboval, sa mu páčil pach hnijúceho mäsa. Zvykol si naň počas vlastného rozkladu a odvtedy si ho obľžúbil. Musel ešte chvíľžu postáť a nadýchať sa ho. Až potom mohol odviesť dievča domov.


 Přidat komentář 




› Online 13


O nokturnu

Nokturno je místem pro všechny milovníky fantasie, dobrého počtení a rozumné rozpravy.

©1999-2024 Skaven

Shrnutí

komentářů: 14769
článků: 557
obrázků: 3653
dílek: 6441
autorů: 866