04.06.06 | Nata, @, další tvorba | 2890 x | vypínač
Noc mala pre ňu magické čaro. Bola na rozdiel od dňa tajomná, neukazovala
každému svoju nahú tvár ako deň. Jej temnota sa zdá tak jednotvárna, ale
v skutočnosti nikto nevie, čo sa v nej skrýva. Tým ju priťahovala.
Noc jej umožňovala zažívať to, čo počas dňa nedokázala. V deň mali všetky
veci svoje pevné miesta a pravidlá, podľža ktorých sa svet riadil. V noci
to bolo iné. V čiernote noci nebolo ťažké si predstaviť a urobiť čokoľžvek.
Čokoľžvek. Čo sa deje v noci je cez deň akoby zabudnuté. Preto je
v noci omnoho jednoduchšie urobiť niečo bláznivé, neopakovateľžné. Do mysle
sa vkrádajú neviazané myšlienky povzbudené vedomím, že noc zostane zabudnutá
akoby sa spalo a snilo.
Cez deň zapadala do kolektívu, ale len preto, že nikto nepoznal jej tvár
v noci. Zatiaľž čo spali, jej bezduché telo blúdilo. V noci jej duša
spala a tela sa zmocnil diabol, s ktorým sa delila o svoje telo noc
čo noc. Diabol ovládajúci jej telo hľžadal pokoj, ku ktorému mu stále niečo
chýbalo. To on ju nútil robiť tie strašné veci! Vedela, že sa o svoje telo
s niekým delí. Počas dňa si to nepripúšťala, za súmraku ochotne podľžahla.
Nemala už síl bojovať, pretože vedela, že bez neho by zanedlho zoschla a
nezostalo by z nej nič. Zistila, že diabol je jej neoddeliteľžnou súčasťou
a ak by sa pokúsila zabiť jeho, znamenalo by to pre ňu smrť.
Jej kroky viedli tam ako každú noc, odvtedy, keď zistila, že jej krv nie
je čistá. Neskôr sa stále menila, až mala pocit, že nie je jej. Netrvalo dlho,
kým pochopila. Krvné testy líšiace sa skupinou len potvrdili jej domnienky.
Dvaja ľžudia nemôžu žiť v jednom tele. Žiť môže len jeden, ten druhý
len existuje. Každú noc sa dozvedala kúsok z osudu toho druhého. Len
nerozumela, prečo práve ona. Čím sa tak líšila od ostatných? Nepoznala duše
ostatných, ale vedela, že má niečo s diablom spoločné čo nemal nikto
v jej okolí. Diabol ju vždy najprv doviedol na miesto, kde zotrvával kým
sa nasťahoval do jej tela. Podľža roku vytesanom na rozpadajúcom sa náhrobku
čakal veľžmi dlho a nehodlal sa len tak ľžahko vzdať nového domova. Dávno pred
ňou vymenil vlastné pulzujúce telo za chlad hliny kde sa červy pomaly
prekúsavali k skutočnej podstate jeho bytia. Nehodlal sa nechať rozožrať
hlinou a zmenil bydlisko. Tentokrát za živé a cudzie.
Prsty jej skĺzli k vytesaným písmenám. Verila, že práve túto noc sa
jej podarí spojiť s dňom a bude skutočne poznať meno svojho hostiteľža. Jej
telo malo dve duše a dva životy. Nerozumela prečo sa nedajú spojiť. Takto ju
pripravoval o roky života. Zo svojho skutočného života žila len niečo viac
ako polovicu. Zbytok žil on.
Možno ju miloval. Veď práve milenec sa snaží stať súčasťou svojej
milovanej. Snaží sa ju poznať ako nikto iný, poznať jej reakcie, najskrytejšie
myšlienky a v neposlednom rade ju ovládať. Nedá sa to nazvať láskou, lež
posadnutosťou, ak sa snaží spojiť dva nezlúčiteľžné svety. Noc a deň. Mesiac a
Slnko. Smrť a život. Ona však už nemohla milovať, lebo bola otrpkyňou, nebola
sebe pánom.
Zahľžadela sa na mesiac. Bol akoby slnkom ich života. Nikdy sa naň
nepozerala sama. Vždy, keď žiaril na obloh, bol s ňou. Nepoznala, aké je
to čistou mysľžou sledovať nočnú oblohu. Jej očami hľžadel niekto iný. Cítila
k nemu príťažlivosť, ale aj nenávisť. Nenávidela svoj nočný život, ale
potrebovala ho.
Žiaril si v plnej kráse. Túto noc je čas. Jedno telo nevyživí dve
duše. Život kolujúci v jej žilách nebol pre dvoch. Každý mesiac mu musela
dodať nový život. Vziať ho niekomu, kto si vystačí sám sebe. Musela nájsť
človeka, ktorý jej dá to, čo každý mesiac obetovala svojmu pohlaviu. No nebolo
to ťažké. Diabol mal veľžkú moc a dokázal poraziť každého kto sa nevedel proti
nemu brániť. Odpoveď na túto otázku nepoznala ani osoba jemu najbližšia.
Hon na ľžudskú obeť sa mohol začať. K obeti ju viedol neodolateľžný
pach krvi. Nedalo sa jej to vyčítať, každý tvor sa predsa snaží prežiť na úkor
slabšieho. Len človek, ktorým v tú noc nebola, dokáže zabíjať pre vlastné
potešenie. Iba ľžudskú dušu lovca teší pohľžad na krvácajúce nehybné telo. Dokáže
sa tým ešte aj pýšiť! A navyše mnoho zločinov z pasie zostane
nepotrestaných, ba aj obdivovaných a vraždy potrebné pre vlastné prežitie
zostanú nepochopené.
Rudé oči v tme nevidel. Myslel si, že za ním prichádza obyčajná mladá
dáma. Keby bola bývala pri zmysloch, ten nežný úsmev a priateľžské očká by na ňu
zapôsobili. Teraz si ale nemohla vyberať. Bola to otázka života a smrti. Buď
umrú oni alebo neznámy.
Akoby neveril nožu trčiacemu mu z hrude. Prekvapený výraz v jeho
tvári neprehliadol ani diabol. Oči kričali: „Zradca!“ a nechápali, čo sa deje.
Telo sa zapotácalo a v okamžiku ležalo horeznačky na zemi. V ich
očiach sa objavila zmes radosti a túžby. Žiarili do temnoty krvavo rudým
odtieňom nenásytného zvieraťa. V tých diabolských očiach bude onedlho
prúdiť krv neznámeho. Stačilo sa iba zohnúť k nehybnému blednúcemu telu,
rez nožom pod krk a sať nehybnú tekutinu života, až pokým v mŕtvom tele
nezostanú žiadne stopy života.
Telo odvliekli do neďalekého lesa. Bola tam nenápadná jeskynka, do ktorej
iba on poznal vchod, pretože nikto do tých končín nechodil. V dedinčanoch
to miesto vzbudzovala strach, odpudzovalo ich. Nepoznali príčinu, vedeli len,
že sa tam jednoducho nechodí. Žiadny cudzinec sa nepýtal prečo. Aj on cítil, že
sa tam deje niečo zlé.
Vovnútri jaskyne ležali na kope hnijúce telá. Boli špinavé od stekajúcej
vody a hliny. Zo spodku kopy vykúkalo zo zhnitého tela iba belmo očí, na
ktorých si ešte nepochutili zvierací obyvatelia jaskyne. Na vrchu ležala
mŕtvola z minulého mesiaca – mladá žena, s za živa krásnymi svetlými
vlasmi, ktoré teraz už stratili svoju krásu a zmierili sa s osudom, že už
neslúžia na okrasu mladej dámy, ale zakrývajú rozkladajúcu sa tvár muža pod
ňou. Keby obaja žili, určite by sa potešili tejto situácii.
Na vrchné telo pribudlo nové. Blondýna vydala iba nemý vzlyk nad ich
osudom. Jej nebolo súdené prinavrátiť život, ale nepáčili sa jej vražedné
ťaženia diabla. Okrem krvi, ktorú potreboval, sa mu páčil pach hnijúceho mäsa.
Zvykol si naň počas vlastného rozkladu a odvtedy si ho obľžúbil. Musel ešte
chvíľžu postáť a nadýchať sa ho. Až potom mohol odviesť dievča domov.
horor bolest les momentka tma aa povídka město podzim mládí * vztah .. x svoboda voľný verš sen strach pocit deprese nenávist vztahy zoufalství ... žena přetvářka zklamání zima vyznání příroda marnost humor život haiku noc smutek horror . čas realita láska naděje sex cesta hrůza erotika osud fantasy pocity vzpomínka touha smrt samota jen tak antilistí temnota sobota emoce beznaděj poezie krev srdce
Nokturno je místem pro všechny milovníky fantasie, dobrého počtení a rozumné rozpravy.
©1999-2024 Skaven
komentářů: 14769
článků: 557
obrázků: 3653
dílek: 6441
autorů: 866