Nokturno.net / tvorba / diskuze

Chapter X: Lúčenia


Forsetti prišiel do prístavu prvý, ešte pred svitaním. Pozoroval Safron, štíhlu a elegantnú. Zase mu raz napadla myšlienka, že Safron by sa skôr hodilo za meno neviestke ako lodi, hoci…Safron bola krásna loď. Muži už chodili po palube a pripravovali všetko na vyplávanie… Včerajší večer bol naozaj zvláštny… Miešali sa v ňom pocity ako v alchymickom kotli- aspoň Forsetti mal ten pocit… Zarg, Akaša, Törsten, Aslag, Lug- hoci Forsetti vedel, že to nie je mágovo pravé meno, ale dohodli sa s Nys, že budú dodržiavať staré zvyky… Nys, teraz ju mal oslovovať Brenne. Aedram. A on. Zaplietol sa ako figúrka do hry. Do jednej z tých, ktorým sa chcel navždy vyhnúť. Tejto sa vyhnúť nemohol… Po ňom prišli Lug a Nys. Pozoroval ich z ranného šera. Boli mraziví a vznešení. Oni boli tie dôležitejšie figúrky v hre. A ona bola nádherná… A ešte stále mohol odísť. Hodiť za hlavu osudové vízie, pocit viny aj lásku, ktorú takým prazvláštnym spôsobom cítil k Nys. Neurobil to.

Prišli Akaša a Zarg. Vedel, že amazonka dostala od elfov ponuku, ktorú skúsená bojovníčka neodmieta. Zargovi nerozumel. Opustiť také pohodlné mesto so všetkými jeho krčmami a bordelmi ako bol Rhodir… Hoci vedel, že Zarg ako Enkilov kňaz má aj schopnosti, ktoré z neho robili platného člena výpravy.

Vykročil k lodi. Spoza rohu sa vynoril Aslag s Törstenom. Spoza rohu tej uličky, ktorou mohol ešte nepozorovane odísť…Stratil aj tú poslednú teoretickú možnosť- zvítal sa s nimi podaním ruky po bojovníckom spôsobe. Törsten sa tváril ako samotný boh vojny, s koženými náramkami na bicepsoch a veľžkým mlatom… Plný očakávania. Forsetti zahnal chmúrne myšlienky- vedel, že bojovníci sú obvykle najímaní ako mäsiari, väčšinou na seba berú najväčšie riziko. Sú to silné figúrky v hre, ale najčastejšie obetovávané… Ako dobre si Törsten uvedomil toto? A Aslag? Aslag túto pravdu poznal tiež, každopádne nech ho viedlo čokoľžvek, Forsetti sa snažil do toho stisku vložiť presne to ubezpečenie, že Törsten nebude obetovaná figúrka…

• „ Čo vám na túto pochabosť povedala Valborg? Pochybujem, že súhlasila…“
  

Törsten nevedomky vypol hruď ešte o trochu viac akoby chcel dať najavo, že on je svoj pán, že ho to nezaujíma. Forsetti hneď pochopil, že on ide na výpravu z presvedčenia, ešte vždy zaslepený hrdinskými eposmi. Venoval teda väčšiu pozornosť Aslagovi.

• „ Nič iné ako súhlasiť jej nezostalo. Törsten nemal veľža možností neísť.“
  
• „ Ako to?“
  
• „ Poznáš lepší dôvod ako sa vyhovoriť z nidhoggu ako výprava, ktorá sa ponúka raz za život???“
  

Forsetti postihol v tej otázke zmes smútku a irónie, narozdiel od Törstena.

• „ Chápem.“
  

Predpokladal, že Aslag chápe aj to, že na jeho syna trochu dohliadne…

• „ Neord, mohol by si nás nechať teraz chvíľžu osamote, veď vieš…“
  

Forsetti si uvedomil, že napriek tomu, že včera pri poslednom posedení na rozlúčku v Taenskej perle všetkým povedal svoje pravé meno, ho Aslag oslovil Neord. Neord. Ale on už je zase Forsettim. Kiež by ním nebol.

• „ Rozumiem… A Aslag- si skvelý priateľž…“
  
• „ Nehovor to tak akoby sme sa už nemali stretnúť.“
  
• „ To vravíš ty Thurisar? Ty, ktorý tvrdíš, že treba žiť tak akoby každá chvíľža mala byť našou poslednou?“
  

Aslag sa usmial.

• „ Áno elf, ale my sa ešte stretneme.“
  

Aj Forsetti sa usmial.

• „ Bohovia s tebou!“
  

Potľžapkal Aslaga priateľžsky po pleci a pobral sa k lodi. To ako ticho za ním Aslag zašeptal, že oni dvaja sa ešte stretnú už nepočul…


Aslag chvíľžu pozoroval Forsettiho ako kráča k lodi. Najlepší protivník akého kedy stretol. Nejak podvedome cítil, že nech sa s ostatnými stane čokoľžvek, on sa vráti. Vedel sa o seba vždy dobre postarať. Bolo dobré, že ide na výpravu aj on. S jeho synom. Otočil sa k Törstenovi:

• „ Všetko dôležité sme si povedali už včera. Rozlúčili sme sa s tvojou matkou už včera. Všetko potrebné som ti dal už včera…“
  

Törsten kývol.

• „ Ale jednu vec som ti včera dať nemohol…“
  
• „ Prečo otče?“
  
• „ Tvoja matka by nesúhlasila.“
  

Aslag vybral z koženej brašne, ktorú mal prevesenú cez plece malú drevenú škatuľžku.

• „ Schovaj ju. Schovaj ju dobre.“
  

Törsten urobil niekoľžko nenápadných, ale rýchlych pohybov a škatuľžka skončila v jeho vaku… Zostal prekvapený , že o tom jeho matka nevie- s otcom vždy rozhodovali spoločne, prinajmenšom aspoň o jeho rozhodnutiach vedela.

• „ Čo to je?“
  
• „ Nápoj moci.“
  
• „ Nápoj moci Turisar??? Ale ako?!“
  
• „ Ako? Viem ho pripraviť, ale…“
  
• „ Matka to nesmie vedieť?“
  

Aslag sa pousmial. Veril Valborg tak, že jej kedykoľžvek mohol vyzradiť celú receptúru aj rituál prípravy. Ale ona by nepochopila. Keby jej povedal, ktoré byliny a huby a iné prísady do neho idú, myslela by si, že zošalel a chce ich spoločného syna zabiť kvôli nejakým jeho barbarským zásadám…

• „ Presne tak Törsten, matka to nesmie vedieť… Máš tam tri flakóniky o jednej dávke. Rozprával som ti o tom, čo to dokáže…“
  
• „Áno, pamätám sa. Dodá mi ohromnú silu. A šialenstvo.“
  
• „ Preto ho uži rozumne. A daj si pozor na to, aby si v šialenstve nezabil nikoho na kom ti záleží… Nápoj moci a nápoj šialenstva Turisar. Najlepšie je ho piť, keď budeš sám. Sám proti všetkým…“
  

Aslag na chvíľžu zavrel oči a na viečkach sa mu premietli spomienky. Už si tie pocity nepamätal tak dobre. Sila. Šialenstvo. Bezmocnosť. Jeho bezmocnosť, keď videl akú spúšť po sebe zanechal. Mŕtvi. Ženy a deti- mŕtve. Nápoj moci dáva veľža, ale berie veľža. Obchod s bohmi. Niečo za niečo. Sila za schopnosť ovládať sa. Moc za svedomie.

• „ A Törsten…“
  
• „ Áno otče?“
  
• „ Použi ho len ak bude naozaj treba.“
  
• „ Áno, neobávaj sa.“
  

Položil otcovsky Törstenovi ruku na rameno. Nechcel ho stratiť v nidhogu, nestráca ho teraz? Törsten potľžapkal otcov lakeť.

• „ Bohovia s tebou otče…! Pozdrav matku!“
  
• „ S tebou synu. S tebou…“
  

Törsten chcel už-už odísť a potom si všimol, že sa spoza rohu vynorila drobná postava v sutane z ľžahkého tmavého materiálu, mimoriadne nepresvítal. Podopierala sa o hrubú palici pobitú na koncoch. Bola dosť hrubá nato, aby ju svojimi drobnými rukami nevedela uchopiť poriadne. Kráčala k lodi. Törsten sa zastavil a meral si ju s pohrdlivým úsmevom. Aslag sa zamračil. Prešla okolo nich. Kývla im hlavou a v pohodlných kožených sandáloch kráčala ďalej k lodi.

• „ Vidíš tú drzú baenskú kurvu otče?“
  

Törsten to precedil cez zuby dosť nahlas, aby to mohla počuť. Neotočila sa. Nezastavila sa. Bola zvyknutá. Okrem toho, čo iné mohla čakať od Aslagovho syna. Ona vedela… A on ju zato nenávidel a nenávisť preniesol aj na svojho syna…

• „ Nie kurvu. Vrahyňu!“
  

Dodal Aslag temne, tiež dosť nahlas. Teraz sa Aedram zastavila.

• „ Karnech bol môj priateľž ty suka! Stavím sa, že ty jediná teraz vieš, kde je jeho telo. Ako si ho zabila…?!“
  

Otočila sa a prižmúrila oči a potom pomaly povedala:

• „ Milovala som ho, milujem ho- možno ešte žije. Niekde. To ty si vrah Aslag! Ty! Spomeň si na Shaár…“
  

A Aslag si spomenul. Shaár- baenské mesto. Kedysi ho vyplienil. Kedysi zabíjal bez rozmýšľžania. Schaár. Kedysi znásilňoval. Schaár. Kedysi ho volali Aslag- berserker. Schaár… To tam ju spoznal. Odtiaľž poznal Aedram… Schaár. Bolo to tak dávno…

• „ Mlč!!!“
  
• „ Ja mám mlčať Aslag? Skrývaš toho omnoho viac ako ja!“
  
• „ Ty suka…!“
  
• „ Presne tak Aslag- som tá suka, kvôli ktorej žiješ! Ty ma zato nenávidíš však? Ja nenávidím seba, že som mu zabránila…“
  
• „ Suka! „
  

Aslag vytiahol z púzdra u pasu dlhý nôž…


Bol už skoro pri nich. Pokynul im hlavou na pozdrav. Lug urobil to isté. Nys nie. S chladným úsmevom pozorovala niečo za jeho chrbtom. Forsetti sa otočil, aby zbadal čo ju tak zaujalo. Zbadal Aedram. Zbadal Aslaga. Aslag držal nôž. Rozbehol sa k nim. Zakričal nejakú nezmyselnú výzvu. Stihol to…

• „ Pri diabloch! Čo sa to tu deje?! Aslag?!“
  
• „ Toto je len medzi mnou a tou sukou Neord…“
  
• „ Som Forsetti. Tá suka je Adram, vdova po Karnechovi. Čo sa to tu deje?“
  

Aedram odtrhla svoj pohľžad od Aslaga.

• „ Spomienky. Trochu sme spomínali… Na Karnecha samozrejme.“
  

Törsten zavrčal, ale neodvážil sa nič povedať. Toto bola záležitosť jeho otca.

• „ A ten nôž?“
  
• „ Aslag mi chcel len predviesť svoje kováčske umenie… Je naozaj majster svojho cechu, je tak Aslag?“
  

Aslag prižmúril oči. Už zase začínal myslieť jasne. Bez hnevu. Trafila citlivé miesto v jeho spomienkach a mala pravdu. Pri diabloch!

• „ Presne tak Neord, len som jej ukazoval nôž… Taká čepeľž by raz mohla skončiť v jej krku… samozrejme nie dnes…“
  
• „ Nie dnes.“
  

Forsetti to po ňom ticho zopakoval. Možno to vyznelo z jeho strany ako hrozba, ale Aslag pochopil. Vedel, že nie je vhodná chvíľža na to, vyriešiť si s Aedram dávno zabudnuté veci.

• „ Môžeme ísť Aedram?“
  

Prikývla.

• „ A Aslag… ešte raz ti musím povedať, že si skvelý priateľž. Bohovia s tebou!“
  

Ešte raz mu kývol na rozlúčku hlavou a opäť vykročil k lodi, Aedram s ním. Törsten sa ešte chvíľžu lúčil s otcom a potom sa vydal za nimi… Vydať sa na výpravu na lodi, ktorá sa volá ako krásna pobehlica a naposledy si pohľžadom prejsť uličky Rhodiru, kým sa im nestratia z vôle rýchleho prúdu rieky Taen.


Všetko potrebné pre rituál bolo pripravené. Dyvo si dal naozaj záležať… Mal dlhoročnú prax, hoci… Takýto dôležitý rituál ešte nerobil, najdôležitejší v jeho živote. Oltár bol posypaný kvetmi červenej farby- farby ohňa. Červená hlinka okolo neho vytvárala ochranný kruh. Sviečky – čierne, horeli pokojným plameňom. Lebky rôznych tvorov, vrátane ľžudí, namiesto svietnikov. Drobné kosti prstov sa beleli medzi červenými kvetmi. Chladný kameň oltára bol pokreslený magickými obrazcami. V strede oltára v zlatej miske bola prichystaná ortuť… už len dve prísady chýbali.

Prvú dokončoval celé doobedie. Musel presne namiešať jej zložky- rovnako vzácne ako aj bežné, rovnako tie, z ktorých sa obracia žalúdok a mrazí v zátylku, ako aj tie, ktoré nie sú opradené tajomstvami. Zmes pripravil presne, nebolo pochýb- vyzerala a páchla presne tak ako čítal v prastarých zvitkoch, tak ako videl a cítil v jasnom svetle Faragových očí. Už len jedna prísada potrebná pre rituál, a tá čakala na vhodné postavenie mesiaca na oblohe…

Sadol si vedľža Uriala na lavicu. Bol nádherný. S krásnymi štíhlymi rukami a okúzľžujúcou tvárou. Dyvo dával prednosť ženám, ale musel uznať, že Urial ho do istej miery priťahoval vždy. Podal mu pohár s vínom.

• „Si pripravený? O chvíľžu bude čas…“
  

Urial na neho pozrel, z jeho tváre nedokázal Dyvo vyčítať nič. Aj pohľžad, hoci pevný a odhodlaný, pôsobil len ako clona. Prázdnoty? Strachu?

• „ Viem, som pripravený. A ty?“
  

Dyvo si odpil vína. Bol nervózny ako nikdy predtým. A vzrušený, plný očakávania. Nadšený. Bol súčasťou niečoho veľžkého. Od neho teraz záviselo všetko. Užíval si ten pocit, no na druhej strane… Bol nervózny ako nikdy predtým. Spomenul si na Faragove rýchle a štíhle ruky. Ako rýchlo a elegantne by ho mohli zabiť…

• „ Som. Prečo práve ty Urial?“
  
• „ Vybral ma los, dávno potom ako ma vybral osud.“
  
• „ Vy ste losovali o smrti?“
  

Urial pokrčil ramenami.

• „ Zdá sa ti to nevhodné a barbarské? Mal som sa radšej vrhnúť Faragovi k nohám a žobroniť, aby vybral práve mňa???“
  

Na chvíľžku sa Urialovi objavila v tvári arogancia- tá ktorá ju zdobila bežne. Úsmev nie.

• „ To nie. Skôr som myslel, či aj u teba nebolo príčinou tvojho výberu nejaké predurčenie. Videl som ťa v mojej vízii.“
  
• „ Myslíš tú včera? Tú čo ti ukázal Farag?“
  
• „ Áno.“
  
• „ Ale keď ti ju ukazoval Farag, tak už bolo rozhodnuté. Už som bol určený ja.“
  
• „ Ale v tej vízii predtým…?“
  
• „ Dyvo a ty si jeden z najlepších nekromantov?“
  

Urial sa konečne arogantne usmial, tak ako bol Dyvo zvyknutý.

• „ Tvoja vízia ti odhalila len priebeh, aj to hmlisto. Predtým si nemohol vidieť moju tvár…“
  
• „ Samozrejme Urial, ale nevysmievaj sa mi. Vo svojom obore som dobrý, veľžmi dobrý, ale lúštením vízií som sa nikdy nezaoberal… Okrem toho to je doména elfov a baen…“
  
• „ A nie ľžudí… Hoci dlhovekých, hoci túžiacich byť baen…“
  
• „ Mýliš sa Urial, už netúžim byť baen. Túžim byť dhakaen…“
  

Dyvovi zažiarili oči…

• „ Trúfaš si Dyvo… Ale nikdy nebudeš dhakaen.“
  
• „ Uvidíme Urial, uvidíme…“
  
• „ Ja už som videl.“
  

Urial si odpil vína, vedel že Dyvo nikdy nebude dhakaen. Mal víziu. Mal istotu.

• „ Mesiac už sa blíži na svoje miesto. Mali by sme ísť k oltáru. Pripravený Urial?“
  

Urialovi sa vrátil do tváre nepreniknuteľžný výraz. Mlčky sa postavil a odkráčal pomalou vyrovnanou chôdzou k oltáru. Dyvo kráčal za ním…

• „Vyzleč sa, ja zatiaľž primiešam druhú prísadu…"
  

Urial sa vyzliekol a svoje krásne biele vlasy si zviazal do copu koženou šnúrkou. Vedel čo bude nasledovať. Dyvo zatiaľž do ortute primiešal trajnú zmes. Ortuť zmenila farbu z kovovo striebornej na kovovo medenú. Vo vzduchu niečo zvláštne zavoňalo…

• „ Pristúp k oltáru Urial a opri sa oň rukami… Bude to bez zbytočných slov. Začni! "
  

Urial urobil o čo ho nekromant požiadal. Oprel sa rukami o oltár, uprene sa zahľžadel do misky a začal rytmicky odriekať modlitbu. Dyvo bezhlasne odriekal modlitbu s ním. Na nahý chrbát mu rovnakou červenou hlinkou, akou urobil ochranný kruh nakreslil symbol. Symbol Dhakalovho znovuzrodenia… A potom vzal rituálny nôž. Mal zahnutú čepel. Zadíval sa von malým zamrežovaným oknom. Mesiac dosiahol potrebnú výšku. Urial stíchol a Dyvove pery sa prestali bezhlasne pohybovať. Modlitba skončila. Nôž so zahnutou čepelou preťal Urialovi hrdlo. Krv vystrekla, Dyvo sa snažila, aby čo najviac z nej dopadlo do misky s medenou ortuťou. Podarilo sa. Potrebné množstvo krve naplnilo misku. Urialovo umierajúce telo sa zviezlo k zemi. Zmes začala reagovať, menila sa, zadymilo sa v nej. V miske sa utvorila tmavočervená lesklá gulička o priemere jeden a pol palca… Kameň Dhakalovho osudu. Rituál skončil, rituál sa podaril. Dyvo zízal na guličku. Nevedel sa jej vynadívať. Opatrne ju vybral z misky a položil do malej hodvábom vystlanej striebornej krabičky. Tú zabalil ešte do čierneho súkna a opatrne odložil do svojej truhlice s magickými prísadami. Farag si pre ňu príde v siedmy deň. Farag si pre ňu príde zajtra. Dyvo svojími starými kostnatými prstami zavrel truhlicu…

Vrátil sa k oltáru. Jeho pozornosť zaujalo Urialove mŕtve telo. Uvedomil si, že sem až vízia nedovidela. Kľžakol si k nemu a prešiel po ňom škvrnami pokrytou stareckou rukou. Zachvel sa. Bolo také hladké, bolo také dokonalé… Bolo ešte teplé. Nádherný mŕtvy Urial. Patrilo by sa s ním vhodne rozlúčiť. Pohladil krásnu mŕtvu tvár s prázdnymi očami. Obrátil telo na brucho… Dyvo sa rozlúčil svojím vlastným spôsobom…

Dyvo ležal schúlený vo svojej posteli. Očami vytreštenými dokorán zízal do tmy. Dochádzali mu udalosti dnešnej noci. Nevedel zaspať, ráno sa neúprosne blížilo, ale on nevedel zaspať… Myslel na kameň Dhakalovho osudu. Bol taký hladký a taký dokonalý…Ako Urialovo telo. A dnes mu ho odobrali. Farag ho odniesol v striebornej škatuľžke zahalenej ešte v čiernom súkne vo svojich štíhlych rukách. Odniesol Dyvovo majstrovské dielo, aby naplnil osud poslednej sféry sveta. Napriek tomu Dyvo túžil, aby sa kameňa mohol ešte dotknúť, pomaznať sa s ním… Ale vedel, že takto dosiahne omnoho viac. Dhakal sa mu odmení…Určite.

Z jeho myšlienok ho vyrušilo čosi, čo vzhliadol svojimi vytreštenými očami v tme. Možno to bola len ilúzia, hra napnutých nervov. Nie nebola. Dyvo tú slabulinkú siluetu uvidel. Začala sa plniť svetlom. Najprv slabým, potom čím ďalej jasnejším. V tom jase sa rozpili aj pôvodné obrysy siluety. Astrálna návšteva- takú Dyvo nemal už veľžmi dlho. A nie v takej dokonalej forme. Ten niekto sa vedel jasom dokonale maskovať akoby ani nebol z poslednej sféry… Možno naozaj nebol. Dyvo rýchlo nahmatal obrátený pentagram visiaci mu na krku…

• „ Kto si a čo po mne chceš???"
  
• „ Nemusíš vedieť nekromant. Má už Farag kameň?"
  

Hlas znel podivne, Dyvo ani nevedel určiť či patril mužovi alebo žene, ale nebol nepríjemný. Vychádzal akoby spod hladiny vody.

• „ Čo ťa do toho?"
  
• „ Slúžim Dhakalovi ty drzý bastard! Odpovedz!!! Som plameňom, ktorý zapáli svet!"
  

Dyvo vytreštil oči ešte viac. Plameň, ktorý zapáli svet. Tak sa mal titulovať ten, ktorý privedie Dhakala späť…

• „ Odpovedz nekromant!"
  
• „ Kameň už putuje s Faragom."
  
• „ To je správne. Odkedy?"
  
• „ Dnes opustili Taenrym."
  
• „ Správne. Vie o tom niekto?"
  
• „ Iba ja…"
  
• „ Správne. Bojíš sa smrti Dyvo Blekota?"
  
• „ Nie."
  

Dyvo s odpoveďou nezaváhal ani chvíľžu. Nemal dôvod nehrať sa na hrdinu. Najmä keď bol nezvaný nočný hosť v astrálnej forme. Nemohol mu nijak ublížiť. Musel to byť silný mág, keď dokázal zakryť svoju pravú totožnosť a pritom s ním viesť rozhovor v astrálnom tele… Ale Dyvo sa prerátal. Bola príliš nebezpečná doba na hranie sa na hrdinov… Príliš nevyspytateľžná…

Postava vztiahla k Dyvovi neurčitú svetelnú ruku. Dyvo sa začal dusiť, občas neviditeľžný stisk povolil, ale len preto, aby sa Dyvo inštinktívne nadýchol a predĺžil si tým svoje utrpenie. Uvedomil si, že svetelná postava sa s ním hrá… Napadlo ho, že ho možno nakoniec predsalen nechá žiť, bol to on, kto vyrobil jeden z kľžúčov k Dhakalovmu návratu. Znovu sa pomýlil…

• „ Správne Dyvo Blekota."
  

  Postava sa pomaly začala vytrácať. Dyvove mŕtve vypúlené oči civeli do tmy. Jeho telo začínalo pomaly chladnúť. Mŕtva ruka ešte vždy kŕčovito zvierala obrátený pentagram.